Martin Kalmár: Domestikovaný človek

Od vzniku neolitickej revolúcie prevažná časť ľudskej histórie bola a dodnes je sprevádzaná množstvom vojen, vraždením, koristníctva, drancovaním prírodných zdrojov, zotročovaním, k tomu pridruženým morálno-hodnotovým a etickým úpadkom človeka – a to aj napriek tomu, že ľudstvo permanentne usilovalo o svoj rozvoj a prosperitu. Aby ľudstvo zabránilo takýmto negatívnym aspektom svojej existencie, vymýšľalo rôzne ideológie, politické koncepcie, zákony a mechanizmy ako usporiadať vlastnú spoločnosť a civilizáciu, ktorá by fungovala efektívnejším spôsobom a zabezpečila mierovú spoluprácu ľudí pracujúcich na svojom pohodlí a blahobyte.

No tieto snahy vždy cyklicky stroskotávali a nenaplnilo sa to, čo sa v ich teoretických tézach predpokladalo. Ich zavedenie do praxe vytvorilo sled ďalších problémov, na ktoré neexitovali pružné riešenia. Bola príčina neúspechu v samotných ideológiách, alebo tkvie v podstate človeka ako bytosti, ktorá ešte nepochopila zmysel a význam svojho poslania a existencie? Vytvoril človek náboženstvo preto, aby mu ono dalo tie pomyselné odpovede, prečo tu je on sám ako aj svet, čo ho obklopuje?

Prečo vlastne človek začal s domestikovaním rastlín a zvierat? Kam ho toto domestikovanie doviedlo? Zlepšilo mu život a zdravie, dosiahla tú želanú prosperitu a blahobyt? Je spôsob tvorby civilizácie, ktorú človek uskutočňoval, z dlhodobého hľadiska a z holistického pohľadu pre jeho mentálny a charakterový vývin prospešná? Čo je vlastne ľudským údelom?