Vendelín Jankovič: Môj život (Spomienky na roky 1925-1954)

„Príkladom hodným nasledovania je jeho neohrozenosť a vytrvalosť, ktoré prispeli k tomu, že sa ho nepodarilo zlomiť v jeho presvedčení a názoroch ani väzením, ani znemožnením vykonávania profesie na dlhší čas.“ Takto charakterizoval Vendelína Jankoviča v nekrológu historik Richard Marsina. Nečudo, veď cíferský rodák Vendelín Jankovič si už ako mladý, ani nie 30-ročný historik získal autoritu a rešpekt najväčších vedeckých autorít svojej doby.

19. septembra 1947 sa život V. Jankoviča náhle zmenil – bol zatknutý na pracovisku a eštebáci ho odvliekli do väzby a na sedem rokov sa stal väzňom. Celý jeho zločin spočíval len v tom, že sa snažil udržiavať rodinné kontakty so svojimi bratmi, ktorí emigrovali pred príchodom frontu. Keďže nebol udavačom a spojku neudal – mal z pohľadu československého štátu – na krku ťažký zločin, a tak sa nechtiac stal súčasťou komunistami vyfabrikovanej najväčšej aféry – tzv, protištátneho sprisahania v jeseni 1947. Prvoradou úlohou ŠtB totiž nebolo vyhľadávať a potláčať prejavy antikomunizmu, ale chrániť „jednotné Československo“, čo v danej situácii znamenalo eliminovať akýkoľvek slovenský národný pohyb – či už skutočný, alebo domnelý.

Vendelín Jankovič napísal, že jadrom prenasledovania Slovákov v r. 1947-1950 bola kauza Dr. Jozefa Tisu a tzv. slovenského nacionalizmu, republika sa mala „vyčistiť od akýchkoľvek slovenských nacionalistov.“ Napriek tomu, že ani jeden zo zatknutých nikoho nezabil, nič neukradol, nezdefraudoval, nespôsobil štátu žiadnu škodu, nik z nich nestrieľal policajtov, nepodrezával krky strážnikom ako českí odbojári Mašínovci, ktorých tam dnes oslavujú. Celá „vina“ slovenských protikomunistických odbojárov bola v tom, že sympatizovali s myšlienkou samostatného Slovenska. Spomenuté „čistenie“ sa nerobilo na papieri, ani v rukavičkách a zahrňovalo systematické fyzické násilie a týranie, psychické a fyzické deptanie už vo väzbe. Historik tak môže konštatovať, že 50. roky sa na Slovensku začali už v roku 1947.

V liste, ktorý bol reakciou na škandalóznu propagáciu boľševického prokurátora a jedného z hlavných inštalatérov komunistickej totality na Slovensku – smutne známeho Antona Rašlu, v odbornom časopise Historická revue v roku 1990 o pomeroch v policajných celách ŠtB u Dvoch levov napísal: „V budove niekdajšieho policajného riaditeľstva na býv. Špitálskej ulici, zatknutých bili, rozbíjali im ušné bubienky, lámali rebrá, bičovali po chodidlách, zatvárali do skríň a tieto púšťali po schodoch, v neskorých nočných hodinách vyšetrovaných oslepovali elektrinou,…“ 

Vypočúvali ho dvaja vyšetrovatelia židovského pôvodu Matej Bél (pôvodne Móric Blumenfeld) a Šimon Čermák (pôvodne Schwarz). Títo dvaja známi posluhovači KSČ mali na svedomí brutálne týranie väzňov – neraz aj s následkami smrti, ako aj manipulácie ich výpovedí. Pritom v každej zápisnici – a týkalo sa to aj Vendelína Jankoviča – sa čnela formulácia, že výpoveď bola slobodná a bez nátlaku. Za svoje zločiny neboli nikdy tzv. Bél ani tzv. Čermák odsúdení ani vyšetrovaní – vysťahovali sa totiž do Izraela…. Žiadnej pomoci sa Jankovič nedočkal ani od prideleného obhajcu, Dr. Steinera, tiež židovského pôvodu, ktorý v jeho prípade vystupoval „skôr ako ďalší prokurátor…“