Rudolf Jičín: Filosofie dějin a politika

Životné dielo Rudolfa Jičína má sedem strojopisných zväzkov formátu A4 s váhou šesť kilogramov. Tlačou mu však za života vyšlo len 35 strán (nepočítajúc knižný preklad Spenglerovho spisu Človek a technika), a to v prvej polovici 90-tych rokov, kedy ešte doznievalo poprevratové zneistenie – systém svoju rovnováhu iba naberal a hranice nedovoleného stále ešte len rysoval.

Zatiaľ čo prvá polovica knihy obsahuje „veci, o ktorých sa písať smie“, ako sa autor – napokon mylne – domnieval, druhá „veci o ktorých je to zakázané“: avšak „nielen nejak oficiálne, ale predovšetkým tlakom verejnej mienky, ktorá je vytváraná tlakom našich vrchných liberálnych intelektuálov.“ Jičín to vysvetľuje na začiatku piateho zväzku: „Neexistuje len úradmi nariadená nesloboda slova, ale tiež neúradná, ktorá vyrastá z nás samotných a je oveľa horšia.“ Ako dodáva vydavateľ, nejde ani tak o témy, skôr o spôsoby akými sú podané – a o čo v týchto textoch ide, vedeli dodnes len čitatelia, ktorí by sa dali snáď spočítať na prstoch jednej ruky…

Filozofia dejín: „Každé obdobie má iné dejiny minulosti, hoci minulosť je sama o sebe mŕtva, nezmeniteľná,“ zisťuje Feuerbach vo svojej Podstatě náboženství (Praha, 1920, str. 92). Alebo: čo sa v minulosti stalo, nemôže sa odstať, zmeniť. A hoci sa odstať nemôže, zabudnutím, nezáujmom, nepozornosťou, alebo tým, že si to nik nevšíma, sa minulosť predsa len môže minimálne zahladiť. „Každá doba si prispôsobuje minulosť podľa seba“ uzatvára (str.175). Zhrnuté: napriek tomu, že minulosť je nemenná a daná, každé obdobie si ju vykladá inak, a to podľa svojich predstáv. Dodatok: nielen každé obdobie , ale tým skôr každá kultúra, každý typ človeka, každá homogénna skupina ľudí, ktorí sa touto minulosťou zaoberajú a nakoniec aj každý jednotlivec.