Matej Ivančo: Denníky a spomienky z východného frontu 1942 – 1944

Obdobie druhej svetovej vojny je pre Slovensko zvlášť osobité – získali sme vlastný štát a s ním aj ozbrojené zložky. Slováci sa dostali do riadiacich funkcií, čo im v predchádzajúcich štátnych režimoch, či už v prvej ČSR alebo zmaďarizovanom Uhorsku, nebolo umožnené. Za krátky čas si vybudovali bojaschopnú armádu a na bojiskách ukázali, že nie sú o nič horšími vojakmi než príslušníci iných armád.  Význam tohto historického kroku si plne uvedomujeme práve dnes, keď druhá Slovenská republika o svoju armádu prakticky prišla. Zvyšky, ktoré z nej ostali, už neplnia tradičnú základnú úlohu a zmysel armády – chrániť suverenitu štátu a jej územnú celistvosť.

Dnes sa zmenila na miniatúrny expedičný zbor, ktorý politici z času na čas vysielajú do tzv. misií po celom svete, prípadne na prenášanie vriec s pieskom počas povodní. Možno povedať, že politické garnitúry druhej SR vlastnú armádu zdevastovali a na jej predchodkyňu, armádu prvej SR, zabudli, presnejšie ignorujú ju, tváriac sa, akoby ani nejestvovala. I dnes sa hlásia len k tradícii československých ozbrojených síl, vrátane partizánskych skupín, ktorých cieľom bolo povalenie prvého štátu Slovákov v modernej histórii. Najnovšie slovenské dejiny sú podnes predstavované v duchu, akoby Slováci neboli svojbytným národom s právom na sebaurčenie, ale ich povinnosťou bolo sa za každých okolností držať Československa. Nevedno, či podobný prístup panuje ešte niekde na svete vrátane bývalých koloniálnych krajín či závislých území po získaní samostatnosti.

S cieľom, aby budúcim generáciám neostali len prejavy a dôsledky tohto ignorantského až nenávistného postoja k vlastnej histórii a aby sa na príslušníkov slovenských ozbrojených zložiek nezabudlo, bolo do tlače v priebehu posledného desaťročia pripravených niekoľko osudov a spomienok slovenských vojakov. Práve prvou publikáciou série sa stali spomienky a zápisky Mateja Ivanču. Ten okrem vojnového denníka v rokoch 1942 a 1943 napísal neskôr aj spomienky. Síce až v roku 1962, teda 20 rokov po nástupe na vojenčinu a v období vrcholiaceho československého stalinizmu, avšak pre vlastnú potrebu, nie s cieľom zverejnenia. A evidentne ani nie s cieľom získania nejakých výhod, vykreslenia bohvieakej odbojovej činnosti, ako to po roku 1945 mnohí účastníci vojny robili…

Po odchode autora do večnosti sa naskytla možnosť publikovať ich knižne, čoho výsledkom je aj predmetná hodnotná publikácia.