Martin Lacko: Ministri prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) a miesta ich posledného odpočinku

O prvej SR sa mohlo slobodne hovoriť naposledy v 90-tych rokoch. Pre súčasných vládnych protektorov a ich tútorov je nacionálne a historické povedomie ľudí najväčšou hrozbou.  Za vyjadrenie iného ako režimom stanoveného historického postoja preto hrozí dnes prenasledovanie zo strany špeciálnych štátnych orgánov. V umelo vyvolanej atmosfére protislovenskej nenávisti bolo tak viacero hmotných pamiatok predovšetkým pripomínajúcich prvého prezidenta Dr. Tisa v posledných rokoch poškodených či zničených. Hroby či náhrobníky prvých predstaviteľov vládnej moci 1. SR sú prakticky poslednými hmotnými pamiatkami pripomínajúcich ich existenciu.  Ostáva len dúfať, že súčasný režim vo svojej nenávisti a snahe o gumovanie a kriminalizáciu národných dejín nepristúpi k nariadeniu zrovnať so zemou aj miesta posledného odpočinku. Určitý precedens totiž jestvuje – a tým bola likvidácia pietnych miest triednych nepriateľov zo strany boľševického režimu v ZSSR. Kniha tiež prináša personálne zloženia všetkých slovenských vlád, fotografie a životopisy jej ministrov o osudoch ktorých sa na hodinách dejepisu neučilo. Možno aj preto, že na rozdiel od dneška, žiaden z nich počas výkonu svojej funkcie nezbohatol. Politiku totiž nevnímali ako príležitosť obohatiť sa, ale ako službu k blížnemu a národu. To charakterizovalo i osobné heslo Dr. J. Tisu: „Nič pre seba – všetko pre národ“ a v prezidentskom hesle: „Verní sebe – svorne napred“, ktoré prevzal ešte od Ľudovíta Štúra.  Národný súd im tak po odsúdení na mnohoročné tresty odňatia slobody prakticky nemal čo skonfiškovať. Pre porovnanie: Norimberský trestný tribunál vyniesol 12 rozsudkov smrti nad predstaviteľmi osemdesiatmiliónového Nemecka, ktoré označil za hlavného vinníka 2. svetovej vojny. Pri trojmiliónovom Slovensku retribučný Národný súd na smrť odsúdil až 17 predstaviteľov aj napriek tomu, že medzi nimi vojnových zločincov nebolo….