Martin Lacko: Denníky a spomienky slovenských vojakov z východného frontu (1941 – 1945) II.

Príbehy slovenských vojakov sú príbehmi ľudí, vhodených do víru vojny. Neboli to žiadni dobrovoľníci, poslúchli len rozkaz štátu, v ktorom žili – povolávací rozkaz, podobne ako ich otcovia v prvej svetovej vojne. Našťastie, keď vypukla 2. svetová vojna, mali Slováci už vlastný štát, ktorého predstavitelia sa – na rozdiel od Habsburgovcov či maďarských ministrov v Uhorsku – snažili životy svojich vojakov čo najviac šetriť. Hovoria o tom aj štatistiky: kým za Habsburskú monarchiu muselo svoj život položiť až 70 000 Slovákov, na frontoch druhej svetovej vojny za Slovenskú republiku padlo približne 1400 slovenských vojakov. Prezident Dr. Tiso sa riadil heslom: „synov som dal, otcov nedám“, čo značilo, že muž, ktorý mal svoju rodinu už na front nemusel. Túto (a nielen túto) historickú skutočnosť vytrvalo zamlčiavajú politruci dneška, keď napríklad v propagandistickom seriály „Dunaj, k Vaším službám“ vykresľujú „slovenské reálie“ v rozpore s historickou realitou – okrem iného tvrdia, ako sú do zbrane už povolávaní i záložníci, lebo už vraj niet koho a na Slovensku už zrejme ani žiaden muž neostane…. Nezaškodí si preto pri takejto miere mediálnej manipulácie a prekrúcania dejín, prečítať skutočné príbehy opísané v reálnom čase a porovnať ich s propagandistickými paškvilmi, ktoré tvoria neomarxistickí politruci v ničom nezaostávajúci od tých komunistických prekrúcačov dejín a pravdy….