Ladislav Stanislav: Môj útek zo sovietskeho koncentráku

Príbeh bývalého dôstojníka troch armád, potom sovietskeho vojnového zajatca a napokon exulanta Ladislava Stanislava je jedným z dramatických osudov 20. storočia. Rodák z Liptovského Svätého Jána (*1917) vyštudoval gymnázium a v roku 1937 vstúpil do armády, kde absolvoval dôstojnícku školu. Po vzniku Slovenského štátu bol nasadený vo vojne s Maďarskom, v r. 1941-42 ako nadporučík delostrelectva v protisovietskej vojne. V bojoch o Rostov na Done v júli 1942 bol vyznamenaný Železným krížom II. triedy. V lete 1944 sa zapojil do povstania. Pre čitateľa bude zaiste objavné, že do povstania boli vojaci nahnaní pod vyhrážkou, že sú vojnoví zločinci, nakoľko sa zúčastnili ťažení proti ZSSR či Poľsku a len týmto spôsobom môžu byť zbavení viny. Po porážke povstania sa skrýval, aby sa vyhol odvlečeniu do Nemecka ako povstalecký vojak. Napokon bol ale odvlečený paradoxne “oslobotiteľskými” Sovietmi. Bránil totiž partizánom v zastrelení miestneho kňaza, notára a veliteľa HG, tým sa zapísal do ich pamäte ako ochranca “fašistov”. Sovietska moc zatýkala a odvliekala všetkých štátnych zamestnancov (žandárov, vojakov, úradníkov, atď) a pochodmi smrti nie nepodobných tým nacistickým aké si pripomíname, ich sústreďovala prevažne na územie Poľska. Odtiaľ ich za podobných podmienok ako nacisti predtým Židov a ďalších deportovali do Ruska v dobytčích vagónoch na obnovu ZSSR. Umieranie pri pochodoch bolo rovnaké, ale i praktiky, aké popísal Solženicyn v “Súostroví gulag”. Totiž za zomretého v najbližšej poľskej dedine zajali civilistu a odvliekli ho vedno do lágru, aby počty “sedeli.“ Otrasné je i svedectvo o pomeroch v tábore, kde sa umieralo na banálne príčiny. Nečudo, že túto knihu v 90.tych rokoch neodporučili vydať a rukopis uložiť v archíve s dovetkom, aby bol dostupný len úzkemu okruhu historikov. Publikácia objasňuje aj dnes zamlčiavané a zahmlené fakty, preto je výborným čítaním. Napr. nebyť tak dnes nenávidených “banderovcov”, hrdina príbehu by nikdy neprekročil slovenské hranice. Ale aj to, ako bola armáda prísne apolitická a jej členovia dokonca nemali ani volebné právo. Zmenilo sa to až po vojne, kedy im ho priznali a do armády začali prúdiť komunistické kádre, ktoré ju obsadili. Následný puč v 1948 bol už potom v ich réžii a za tichého súhlasu armády infiltrovanej politrukmi. Že to niečo pripomína? Dlhý pochod inštitúciami? Alebo to, čomu čelíme i dnes? Necháme na čitateľovi samotnom.