Karol Murín: Spomienky a svedectvo

Autor hovorí o „Spomienkach a Svedectve“, avšak nie sú to spomienky, na aké sme zvyknutí z memoárovej literatúry. O Karolovi Murínovi sa v tomto diele dozvieme sotva to najpotrebnejšie, tým viac však o jeho „šéfovi“ – prezidentovi prvej Slovenskej republiky Dr. Jozefovi Tisovi s ktorým úzko spolupracoval ako jeho osobný tajomník. Urobil to celkom svojským spôsobom, pričom sa netúlal po diplomatických archívoch. Zverejnil jednoducho svoje denníkové záznamy a spomienky. Pre čitateľa bude zvlášť obohacujúce svedectvo o v podstate „hluchých“ miestach slovenských dejín. V dejepise sa učí o konci prvej Slovenskej republiky v apríli – máji 1945 a následne o kriminalizácii jej predstaviteľov od ich vydania československým „ľudovodemokratickým“ orgánom. No práve toto obdobie tesne po skončení 2. svetovej vojny až po vydanie do Československa je bielym miestom histórie, ktorá je z pochopiteľných príčin zamlčiavaná. Pretože by sa muselo priznať, že americké zajatecké tábory neboli vôbec miestom pokojného prežívania politických utečencov, či aspoň miestami, kde sa rešpektovali toľko demokratmi opakované ľudské práva:

„…človek v americkej uniforme hnal Prezidenta tak, že tento musel bežať ku miestu, asi na 5-6 krokov od nášho auta, ku zloženým kufrom našej skupiny. Porozumel som, že vojak hnal Prezidenta pre kufre. Nato vojak dlhým bičom s krátkym poriskom silno šľahnul Prezidenta.  Bič akoby Prezidenta objal a koniec remeňa zasiahol jeho tvár…. Asi 20-30 metrov od miesta zoradili nás do troch radov…. Museli sme stáť v najmeravejšom pozore a každý najmenší pohyb, čo aj len okom, znamenal mocné zaucho, šľahnutie bičom, silné ťahanie za vlasy, prudké kopance a bolestné krútenie uší… Tri naše rady „obsluhovali“ traja muži v uniformách amerických vojakov a jedno chlapčisko v civilnom obleku, hádali by ste mu 14-16 rokov… ktorý robil dojem, že konečne našiel človeka, na ktorom treba pomstiť všetky utrpenia, ktoré príslušníci jeho rasy znášali v posledných rokoch… Americký vojak, ktorý krute narábal s bičom mal tvár poznačenú nenávisťou… Terčom zúrivosti boli … Prezident, akýsi Nemec a môj brat – na Prezidenta štekal najrozličnejšie otázky mladík v civile a „miernejší“ americký vojak ich sprevádzal päsťami a dlaňami, nezabúdajúc pritom ani na ostatných členov nášho tragického trojradu porazených… Krátke porisko biča, ktorým nás šľahal, končilo na konci guľkou asi veľkosti vajca. Bič používal z oboch strán – remeňom šľahal a poriskom s guľkou na konci biča rozdával šťuchance,… Nemca, ktorý stál predo mnou si vzal na mušku. Neuspokojil sa s mávaním biča pred očami, koniec poriska s guľou mu vtlačil do úst, chytil porisko na konci, kde začínal remeň a silne mu guľou „vytieral“ hrdlo. Keď sa väzeň dusil a nevyhnutne stratil postoj v pozore…prišiel vojakovi nový nápad – akoby mu bol prstom rátal zuby. Až keď Nemec bolestne zastonal a vojak s úškľabkom na perách mával zubom…pochopil som, že Nemcovi vytrhol zub. S opovržlivým pohybom zahodil zub a znova začal „masáž“ hrdla poriskom biča s guľkou. Behal medzi našimi radmi, zauchami a ranami biča nás naprával do správneho pozoru a zasa sa vrátil k Nemcovi predo mnou. Nasledovalo ešte bolestnejšie, ale päsťou vojaka v ústach tlmené zastonanie Nemca a vojak odhodil druhý zub… hnali nás zase behom do etapy prijatia do koncentračného tábora…Tu sme dostali rozkaz vyzliecť sa donaha…. Samo o seba rozumná a v tábore potrebná dezinfekcia DDT-prachom, bola dômyseľne a majstrovsky premenená na nový druh trýznenia….Černoch, ktorý mi dal to silné zaucho, začal ma najvážnejšie presviedčať, ponajviac posunkami, že nás idú obesiť na neďaleké stromy… Nepochyboval som ani najmenej, že sa tak stane…“ Toto mučenie sa odohralo v zajateckom koncentračnom tábore Garmisch-Partenkirchen dňa 23. júla 1945….

Kniha však obsahuje aj mnohé iné spomienky – na mocenské hry pronemeckého radikálneho krídla okolo prof. Tuku, rokovania so sovietskym veľvyslancom či špičkami Tretej ríše a mnohé iné zaujímavé málo známe fakty….