Jozef Nemčok: Cesta smrti a života alebo útek z partizánskeho hrobu v Sklabini

Veľmi silný príbeh, ktorý nebolo možné za minulého zriadenia vydať. Nejde o bežné pamäti, ale o román založený na ústnom podaní človeka, ktorý prežil partizánsku popravu. Tento príbeh je doplnený dodatočným výskumom jeho syna, opierajúceho sa tak o archívne pramene, ako i o svedectvá pamätníkov. Pri čítaní sa tlačia slzy do očí. Silný príbeh jednej z mnohých obetí partizánov. Obete partizánov (nie povstaleckých vojakov) nemali až donedávna možnosť podať svoje svedectvá. Ako napísal po roku 1989 historik J. Jablonický (a toho zo sympatií k Tisovmu režimu nemožno ani náhodou podozrievať): „Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať.“ (JABLONICKÝ, Jozef: Povstanie bez legiend, s. 173.)

Nemčokovo rozprávanie zachytáva nevšednú životnú drámu jeho otca Karola (1909-1974). Počas prvej Slovenskej republiky žil v obci Šváb (dnes Dolná Ves, okres Žiar nad Hronom) a bol zamestnancom Daňového úradu v Kremnici. Po stránke politickej bol príslušníkom HSĽS a sympatizantom slovenskej štátnej samostatnosti. Slovensku ostal verný aj v lete 1944, keď po zmene frontovej situácie mnohí prevracali kabáty a prechádzali na československé pozície.

Karol Nemčok bol na základe udania 25. augusta 1944 odvlečený do Sklabine, kde bol s ďalšími uvrhnutý do pivnice a prečkal v nej noc plnú neistoty a hrôzy počúvajúc krik bitých a mučených partizánmi. Na druhý deň bol postavený samozvaný partizánsky tribunál, v ktorom sedel aj „preslávený“ partizánsky veliteľ V. Žingor.  Spolu aj s ďalšími civilmi ich svojvoľne odsúdili na smrť a zavliekli ich hlboko do hôr, kde sa ich chystali popraviť zastrelením do predom vyhĺbených jám. Donútili ich sa dokonca vyzliecť donaha, a tak sa postaviť nad vyhĺbenú jamu, kde už ležali mŕtvoly predom popravených. Karol Nemčok odvlečený od svojej ženy a malých detí mal takto beštiálne skončiť v masovom hrobe. V bezvýchodiskovej situácii sa však stal zázrak –   nebol strelený smrteľne, z ledabolo prisypaného masového hrobu sa vyhrabal a dal sa na útek. Zranený, bez šatstva, v neznámych horách, navyše zakrátko prenasledovaný  svojimi vrahmi, ktorí dovliekli ďalšiu várku odsúdencov k hrobu a zistili, že z neho ktosi unikol… Napínavý útek pred prenasledovateľmi hodný filmového spracovania, ktorý sa na rozdiel od partizánskych rozprávok skutočne stal a ktorý bude natočený až vtedy, keď na Slovensku zavládne skutočná sloboda. Karol Nemčok by sa nezachránil, nebyť dobrých ľudí, ktorí mu pomohli, ukrývali a sami riskovali pri prehliadkach všetkého schopných partizánskych teroristov, no nikdy nedostali ocenenie „spravodlivý medzi národmi.“  Obec Sklabiňa sa desaťročia hrdila tým, že práve tu, už 21. augusta 1944 bola vyhlásená obnova ČSR, a vyvesená československá vlajka. A práve pod ňou, v mene ČSR, partizáni začali masové politické vraždy. Pomste a šikanovaniu zo strany komunistických partizánov sa Nemčok nevyhol ani v povojnových rokoch. Až do smrti však o tom nemohol hovoriť. Spravil tak až jeho syn Jozef.

Kniha má, okrem svojho nespochybniteľného historického prínosu, aj veľmi aktualizačný, nadčasový rozmer. Jej príbeh je varovaním pred každým fanatizmom a ľudskou zlobou. Osobitne dnes, keď sme svedkami novej vlny protislovenskej nenávisti…