V záhrade domu Matice slovenskej v Dunajskej Strede leží na zemi v tráve neuveriteľný artefakt. Je to pamätná tabuľa s nápisom: „Občanom Slovenska, ktorí v rokoch 1938 – 1945 v čase maďarskej okupácie južného Slovenska trpeli a položili životy za suverenitu a územnú celistvosť Slovenskej republiky.“ Mramorová tabuľa, umiestnená na čelnej stene domu Matice zo strany hlavnej ulice, vydržala na svojom mieste asi dva týždne a potom ju „niekto“ rozbil. Polícia tento protislovenský čin vyšetrovala, ale bez výsledku. Úlomky rozbitej pamätnej tabule matičiari pozbierali a umiestnili do záhrady vedľa domu, kde ich poskladali do pôvodného tvaru a spevnili po obvode betónovým rámom. Pamätná tabuľa tu takto leží už 26 rokov. Bez akéhokoľvek záujmu vedenia Matice slovenskej či štátnych predstaviteľov.

Rozbitá a polepená tabuľa je azda najvýrečnejším vyjadrením poníženia Slovákov na tomto území: ležia doslova v prachu zeme. Neďaleko odtiaľ je honosný maďarský pamätník na udalosť, ktorá sa stala o pár rokov neskôr – výmenu obyvateľstva v roku 1947. Obe udalosti spolu úzko príčinne súvisia. O tej prvej sa nesmie hovoriť, o tej druhej sú plné médiá a aj slovenský parlament o nej už niekoľkokrát rokoval. Toto je skutočný obraz postavenia štátotvorného národa – Slovákov – v ich vlastnej domovine….

„Slovenský národ stráca kontakt so svojou historickou pamäťou a identitou. Výklad histórie, ktorý sa vyučuje v školách a prezentuje v médiách podlieha totalitnej ideológii marxizmu či liberalizmu a cudzím záujmom. V Maďarsku je to naopak. Obsah dejepisu na školách má plne pod kontrolou štát, maďarské štátne a odborné inštitúcie pracujú na plné obrátky v prospech maďarských štátnych záujmov, dejepis je dokonca povinný maturitný predmet a takto štát riadi formáciu mladej generácie. Neprebieha tam žiadne dejinné sebamrzačenie, nikto tam nefašizuje svoju vlastnú históriu, nevtláča príslušníkom národa pocit viny za skutočné či domnelé historické krivdy. Práve naopak, pre Maďarov je história zdrojom národnej hrdosti, ľudského sebavedomia, čo má pochopiteľne politicko-ekonomické dôsledky. Neexistuje tam Úrad špeciálnej prokuratúry a NAKA, ktoré sa programovo zameriavajú na vyhľadávanie a likvidáciu prejavov tzv. „slovenského nacionalizmu“, v Maďarsku ideologická polícia nevyšetruje historikov, nezatvára publicistov a zberateľom nerabuje ich historické zbierky.

Falšovanie histórie je ideologická súčasť hybridnej vojny proti Slovenskej republike, ktorá je vedená nielen zvonka, ale aj zvnútra. Jej vnútornými účastníkmi sú, žiaľ, aj slovenské štátne inštitúcie a médiá pracujúce v prospech záujmov Budapešti a iných cudzích mocí. Vynucujú si udržiavanie tabu vedeckej a verejnej diskusie o kľúčových obdobiach a témach našich dejín, hlavne o období 1848 – 1948, o prvej Slovenskej republike, či o slovenskom exile, a nepriamo podsúvajú myšlienky, že slovenské emancipačné pokusy boli v dejinách vždy späté s ideovým regresom či iným zlom, a preto sú nezlučiteľné so slobodou a demokraciou. Maďarská iredenta je súčasťou tzv. „deep state“ v SR.“

Kniha prináša množstvo fotografií, odkazov, citácií a ďalších dôkazov o neuveriteľnom dianí na našom území priamo pred našimi očami, ktoré si kompetentné orgány už dlhodobo nevšímajú. Otrasné svedectvo o tom, že zápas o slovenskú samostatnosť neskončil v roku 1993, ale pokračuje dodnes s veľmi neistými vyhliadkami….