Na démonizovaní historických postáv nie je postavená len kariéra mnohých novinárov a historikov. Bez ohľadu na ich ciele by ste mali preto vždy voliť cestu viacerých zdrojov, ak si chcete na čokoľvek vytvoriť ucelenejší a objektívnejší názor. Vyhnete sa tak napríklad tomu, že si Radola Gajdu budete pamätať ako „fašistického oportunistu“, čo je tvrdenie mienkotvorného novinára aktualít. Niekomu totiž úplne postačí toto slovné spojenie, aby „demokraticky“ poničil jeho náhrobok. Keďže by dnes oslávil 128 rokov, spomenieme si na neho krátkym medailónom, ktorý snáď prezradí viac o tom, kto „sibírsky lev“ v skutočnosti bol, či nebol.
Narodil sa 14. februára 1892 v prístavnom meste Kotor, vtedy najjužnejšom výbežku Rakúsko-Uhorskej monarchie, dnes súčasti Čiernej hory. Otec budúceho generála Johan Geidel bol na miestnej námornej základni poddôstojníkom v predĺženej činnej službe. Niekedy v čase štúdií mladého Rudolfa na gymnáziu, sa rodina presťahovala do moravského Kyjova.
Povinnú základnú vojenskú službu strávil od októbra 1910 v mostarskom pluku horského delostrelectva číslo 5 ako jednoročný dobrovoľník „Einjährigfreiwilliger“. To je takmer všetko, čo je o počiatkoch jeho vojenskej kariéry známe. Možné však je, že ak sa do roku 1914 zdržiaval na Balkáne zúčastnil sa balkánskych vojen v rokoch 1912-1913.
Po vypuknutí Veľkej vojny sa musel vrátiť do Rakúsko-Uhorska, nastúpiť do vojenskej služby, kde ho v hodnosti práporčíka zaradili k zásobovaciemu práporu zemebrany. V roku 1914 slúžil v južnej Dalmácii, o rok neskôr v Sarajeve (Bosna). Aj keď ho v septembri zajali pri Višegrade čiernohorské jednotky, za záhadných okolností sa do zajateckého tábora nedostal. Práve naopak, stal sa z neho dôstojník čiernohorskej armády. V zajatí svoj život od základu zmenil. Najprv si zmenil meno z Rudolfa Geidela na Radola Gajdu. Povýšil v hodnosti – stal sa kapitánom čiernohorskej armády a zároveň vystupoval ako lekár. Čiernohorská armáda však pod náporom rakúsko-uhorskej ofenzívy začiatkom roku 1916 prestala existovať. Gajdu zachránili dôstojníci ruskej vojenskej misie. Ruskí dôstojníci Gajdu vybavili uniformou ruského lekára s ruskými dokumentmi a tak sa mu podarilo utiecť na „východný front“ do rumunskej Dobrudže.
Vstúpil ako dobrovoľný príslušník – mladší plukovný lekár – do 1. srbského pluku. Gajda prežil aj zničenie tejto jednotky v boji na sklonku roku 1916 a prihlásil sa tentoraz do československých légií. Oficiálne ho do légií prijali 30 januára 1917 – to už mal hodnosť štábneho kapitána.
Začínal ako veliteľ 12. roty, neskôr ho menovali za veliteľa práporu. Veľký rešpekt si získal v bitke pri Zborove 2. júla 1917, keď v rozhodujúcej chvíli prevzal velenie celej ruskej brigády z rúk opitého veliteľa a vydal rozkaz k útoku. Osvedčil sa tiež v nasledujúcich dňoch v boji s Nemcami pri dedinke Volosovka. Ruské velenie zareagovalo zverením velenia celého pluku do rúk mladého generála. V ruskej armáde sa tak stal vôbec prvým Čechom s tak vysokou hodnosťou. Za hrdinstvo bol vyznamenaný medailou sv. Georgija štvrtého stupňa, ktorou ho osobne dekoroval Alexander Kerenskij, vtedajší predseda dočasnej vlády. To samozrejme vzbudilo veľkú závisť a vlnu spochybňovania jeho schopností. Československá vojenská komisia však obvinenia zamietla. Po upokojení situácie, práve v začiatkoch odsunu légií cez Transsibírsku magistrálu, vymenovali Gajdu v marci 1918 veliteľom 7. streleckého pluku Tatranského.
Legionári sa márne spoliehali na schopnosti boľševikov zabezpečiť ich transport do Vladivostoku. Zavládol chaos, komisári svojimi protichodnými rozkazmi ešte viac komplikovali situáciu a nakoniec aj Lev Trockij vyzval legionárov k pripojeniu sa k boľševikom. Krátko po napadnutí légií boľševickou armádou v Krasnojarsku, sa rozhodli konať vo vlastnej réžii. Gajda vydal rozkaz k aktívnemu útoku čo viedlo k dobytiu Mariinska a o týždeň i Novo Nikolajevska (útok trval len 4O minút). Úspechy v boji ho predurčili stať sa veliteľom československých jednotiek na úseku od Novonikolajevska po Irkutsk. 1. septembra 1918 sa všetky doteraz oddelené skupiny československých légií spojili a ovládli tak celú Transsibírsku magistrálu od Volgy až po Vladivostok. Väčšiu časť Sibíri tak oslobodili od boľševikov práve vojská pod velením Gajdu. Radola Gajda si v týchto bojoch vyslúžil nielen vynikajúcu povesť ako veliteľ, ale aj povýšenia. Začiatkom júla sa stal plukovníkom a v septembri iba ako 26-ročný generálmajorom. Už v tomto mladom veku bol démonom boľševických komisárov a ochrancom bielogvardejskej vlády. Práve tu vzniká prezývka „sibírsky ataman“, neskôr povestné „sibírsky lev“. Koncom roku 1918 získava rešpekt aj medzi dohodovými veliteľmi. Tí sa snažia využiť úspechy légií a usmerniť ich postup smerom na západ.
Jednotky pod jeho velením dobýjajú Jekaterinburg (neskôr známy ako Sverdlovsk), mesto, v ktorom tesne predtým v strachu pred postupujúcimi legionármi povraždili v dome kupca Ipatieva na príkaz Jakova Sverdlova bolševickí komisári celú cársku rodinu. V tomto meste Gajda zahorí osudovou láskou ku gymnazistke čerkeského pôvodu – Jekaterine. Gajdovou najslávnejšou operáciou sa stal útok na mesto Perm, dobyté 24. decembra 1918. Boľševici pri obrane stratili 20 000 zajatcov, 5000 železničných vozňov, 60 diel, 1000 guľometov a celé riečne loďstvo zamrznuté v ľade rieky Kamy. Za túto akciu bol vyznamenaný medailou sv. Georgija III. stupňa a stal sa tak jediným Čechom v histórii, ktorý bol vyznamenaný dvoma medailami vysokého vojenského vyznamenania. To už aj na západe médiá prinášali správy o pozoruhodnom veliteľovi.
Vtedy mu admirál Alexander Vasilievič Kolčak ponúkol, aby sa stal veliteľom jeho Sibírskej armády. Úspešný veliteľ Čiernomorskej flotily požiadal o uvoľnenie Gajdu pre svoju sibírsku armádu. Štefánik sa s Gajdom v Omsku osobne stretol, ale Gajdu od vstupu do Kolčakových služieb odhováral márne. 31. decembra 1918 bol teda Gajda osobitným rozkazom uvoľnený zo služieb československých légií a neskôr ho dokonca vyškrtli zo zoznamu československých dôstojníkov. Generálmajora ruskej sibírskej armády Gajdu čakala nová budúcnosť. Zvykal si na prepych a radovánky, zriadil vlastnú streleckú gardu i káder vlastných dôstojníkov – gajdovcov, chystal sa zorganizovať takzvaný „nesmrteľný prápor generála Gajdu“. Medzitým rozvíjal vojenské operácie proti boľševikom, ktoré však uviazli na Volge a kolčakovské armády sa naopak postupne dali na ústup. Gajda si začal uvedomovať, že už nevelí disciplinovaným Čechoslovákom a tak začal u admirála upadať do nemilosti.
Pod Gajdovo velenie prešlo 4O tisíc vojakov a dôstojníkov. Počas zimných mesiacov sa mu podarilo pár operácií pri útokoch na Iževsk, ale neskôr museli jeho vojská ustúpiť a zaujať obranné postavenia. Medzi ním a náčelníkom štábu Kolčaka generálom Lebedevom však začalo dochádzať k roztržkám a u ruského dôstojníckeho zboru začal upadať do nemilosti. Najprv si Kolčak Gajdu zastal a zveril mu velenie aj západnej armády. Pod nátlakom ruských generálov, ktorí na podriadenie sa mladému Čechovi ani nepomysleli, neskôr toto rozhodnutie zrušil. Gajda v záchvate hnevu podal demisiu, ktorá bola aj prijatá a na tento moment sa datuje aj posledný rozhovor medzi Gajdom a Kolčakom:
,,Vy nerozumiete ruským špecifikám a od vás to ani nikto nechce, vy sám viete, že nemáte ani vojenské vzdelanie, aby ste mohol veliť armáde“, hovoril Kolčak Gajdovi. Ten mu však nezostal nič dlžný. ,,Môžem vám povedať, Vaša jasnosť, nehladiac na to, prešiel som školou života, školou praxe, od vojaka až po veliteľa. O mojom vzdelaní ste vedeli už skôr, napriek tomu ste prehovárali generála Štefánika, aby ma prehovoril veliť vašej armáde. Rovnako však môžem povedať, že vaše vzdelanie sa týka morskej služby a nie suchozemskej. Nemáte ani poňatia o velení armády a tým menej o vládnutí celému impériu.“
Oficiálne sa rozišli 7. júla 1919, a hneď na to Gajda začal paktovať proti „pánovi Sibíru“, až sa zamotal v protikolčakovskom povstaní, ktoré však bolo 17. novembra rýchlo potlačené. Gajdu zachránili so šťastím iba československí legionári a Japonci. U Kolčaka sa totiž zaručili, že ho rýchle evakuujú zo Sibíru. Ešte v novembri roku 1919 ho odviezla loď do Európy. Po porážkach, ktoré Kolčakovcom uštedrili červenoarmejci, musel aj sám Kolčak požiadať o ochranu československé légie. Unavení legionári však už túžili opustiť Sibír a vrátiť sa domov. Výmenou za prímerie s boľševikmi poputoval Kolčak do rúk boľševikov a v roku 1920 bol popravený.
Gajda do Československa pricestoval „bez pôct“ na začiatku roka 1920. Priznali mu síce okamžite hodnosť československého generála, ale bez služobného zaradenia. Preto sa utiahol dvadsaťosemročný „Sibírsky lev“ na tzv. repatriačnú dovolenku. Poberal penziu a písal pamäti. V júni sa stal otcom syna Vladimíra, v novembri nasledujúceho roku sa manželom narodil syn Juraj. Bol si vedomí toho, že sa ho snažia upratať niekam do úzadia, ale sám si uvedomil, že sa na pokojný život usadlíka nehodí.
Práve Gajda viedol neskôr po dôvernom dohovore s ministerským predsedom A. Švehlom prvé vyšetrovanie príčin havárie Štefánikovho lietadla. Dokumenty a svedectvá sa jeho ľudia usilovali získať v Ríme i v Paríži. Údajne sa celé vyšetrovanie nieslo v tieni spolitizovania procesu proti Benešovi. Gajda o vyšetrovaní mlčal aj neskôr pri procese po roku 1945, aj vo väzení. Preto existujú len dohady, či sa jedná o dokumenty, ktoré mohli komunisti prípadne použiť ako nátlak na prezidenta Beneša v roku 1948. Záujem o to, aby podobné veci vyšli najavo, nemá nikto ani dnes. Koncom roku 1920 ho vyslali do Paríža, kde si doplnil teoretické vojenské vzdelanie na École supérieure de guerre (Vyššia vojenská škola). Popri úspešnom doštudovaní tohto štúdia stihol absolvovať ešte aj Institute technique de practique agricole (Technický inštitút praktického poľnohospodárstva). Domov sa vrátil domov v roku 1922. 9. októbra 1922 ho vymenovali za veliteľa 11. divízie v Košiciach. Velil divízii zostavenej z 21. pešej brigády, Poľnej delostreleckej brigády (obe dislokované v Košiciach) a 22. pešej brigády (v Rožňave). Býval spolu s rodinou na prvom poschodí rozsiahleho južného krídla paláca bývalých rakúsko-uhorských zborových veliteľov.
Pred koncom roka 1924 sa Gajdova anabáza v Košiciach končí. V meste veľmi populárny vojak a aj medzi byrokratmi uznávaný veliteľ, bol 1. decembra menovaný do funkcie prvého zástupcu náčelníka Hlavného štábu československej brannej moci, čiže sa sťahoval do Prahy. V tom čase bol náčelníkom Hlavného štábu francúzsky generál Mittelhauser, hlava francúzskej vojenskej misie v Československu. Gajda svojho nového nadriadeného znášal zle a vehementne presadzoval, aby sa z francúzskej vojenskej misie stal iba poradný orgán (dovtedy Francúzi československej armáde prakticky velili), čo kvitovalo mnoho vtedajších dôstojníkov. Začiatkom roka 1926 sa tieto snahy skutočne podarilo pretaviť do odstavenia francúzske vojenskej misie do úlohy poradného orgánu a to bolo vnímané opäť ako veľké Gajdovo víťazstvo. Následná politická kríza, demisia vlády a dokonca obavy z toho, že armáda zasiahne silou do domácej politiky, však Gajdovi uškodila. Už v tej dobe totiž obdivoval taliansky fašizmus. Na krátky čas sa stal zastupujúcim šéfom Hlavného štábu armády, no v tomto
momente zasiahol prezident Masaryk. Obával sa, že by sa Gajda mohol odhodlať k vojenskému puču, po vzore poľského maršala Pilsudského a preto sa rozhodol Gajdovu reputáciu a vplyv v armáde oslabiť. Praktiky ctihodného „tatíčka“ mali ďaleko od „veľkého charakteru“. Gajdove neskrývané sympatie k Mussolinimu a jeho prchká povaha mu v tom však boli nápomocné. Na jar v roku 1926 sa v republike šírili zvesti o prípravách pravicového puču, ktorý vraj mali snovať čs. socialista Stříbrný a generál Gajda (Masaryk samozrejme hľadal v pozadí i Karla Kramářa). Obvinenia sa nepotvrdili ani vyšetrovaním ministerstva vnútra, ani ministerstva obrany (medzi svedkami proti Gajdovi boli predovšetkým legionárski boľševici, napríklad major Emanuel Moravec – neskôr neslávne známy z doby protektorátu), Masaryk sa však rozhodol, že Gajda musí byť odstránený.
Celú akciu inicioval a zorganizoval bývalý major légií J. Kratochvíl. Jeho boľševické názory a nedisciplinovanosť zapríčinili, že bol v Rusku opakovane zbavovaný velenia a trestaný väzením. Odtiaľ tiež pochádzala jeho nenávisť ku Gajdovi. Prezident Masaryk si zapísal, že Kratochvíl sledoval Gajdu z jeho poverenia. Pritom tento očividný agent Moskvy nestále obviňoval Gajdu, že slúžil a ďalej slúži Sovietom. Začiatkom júna 1926 oznámil Kratochvíl Václavovi Boučkovi (predný čs. advokát a blízky priateľ T.G.M.):
,,Môžem dokázať, že Gajda bol platený sovietsky špión a sovietska misia v ČSR je ochotná to dosvedčiť.“
Proti Gajdovi svedčil aj jeho bývalý telesný strážca, teraz nepriateľ na smrť I.Solověv. 16. júna vedúci sovietskej misie Antonov-Ovsejenko, veliteľ boľševického útoku na Zimný palác a trockista, Boučkovi všetko potvrdil. Ten spísal udania, že sa v čase poľsko-sovietskej vojny Gajda uchádzal o veliteľské miesto v Červenej armáde a že v čase štúdií na vojnovej škole v Paríži, odovzdal Sovietom tajné francúzskej materiály. 23. júna odovzdal Bouček Masarykovi aj Benešovi výpovede Kratochvíla a Solověva a údajné kompromitujúce listy z osobnej korešpondencie Gajdu. Minister obrany Syrový následne 2. júla Gajdovi na príkaz prezidenta nariadil odchod Gajdu na dovolenku až do vyšetrenia obvinení. Za Gajdu sa postavila pravicová tlač, ľavicová a hradná proti nemu. Agentmi z prostredia hradu bol pod vyhrážkami žiadaný, aby „si vymyslel nejakú chorobu a zažiadal o penzionovanie“. Okrem iného mu ponúkali veľkostatok, či slušné zvýšenie platu o 200 tisíc ročne, ak odíde na pár rokov do zahraničia. Zastrašiť ani podplatiť sa však Gajda nenechal.
V roku 1926 bolo kľúčovou žalobou oficiálne vyzvedačstvo, ale všade sa vyprávalo hlavne o puči.
Gajda pred generálsku komisiou 14. júla 1926 o obvineniach povedal:
,,To všetko je lož.“
Žiadne materiály ani svedectvo proti nemu Sovieti neposkytli a Kratochvíl so Solověvom komisiu nepresvedčili, keďže ich pokladala za nedôveryhodných kverulantov. Komisia preto dospela k záveru, že „obvinenia proti gen. Gajdovi vznesené, neboli dokázané.“ Gajda však počas procesu pochopil, že Masaryk neustúpi a jeho odstránenie myslí smrteľne vážne. Najprv ho ešte čiastočne podporili české občianske strany, ale slovenská pravica ho bola ochotná podporiť len podmienečne. Uvedomovali si totiž, že generál síce puč nepripravoval a nebol ani boľševickým agentom, ale chceli sa vyhnúť prípadnému násilnému zásahu do politických pomerov v republike, ktorého bol podľa všetkého schopný. Spojenie s takýmto mužom by bolo riskantné.
- augusta 1926 Masaryk rozhodol o „uskutočnení a okamžitom publikovaní superarbitrácie“. Dôvodný materiál bol podľa Masaryka „vyžadujúci si degradáciu a vylúčenie z armády a légií.“ Masaryk totiž veril obvineniam zo strany sovietov, ktoré boli pomstou Gajdovi za porážky, ktoré spôsobil Červenej armáde. Gajda sa ďalej nevzdával a súdny spor na civilnom súde proti Kratochvílovi a Solověvovi vyhral. Kárny výbor ministerstva obrany pod nátlakom Masaryka a za prispenia diskutabilných dokumentov dodaných Benešom uznal 21. decembra 1926 Gajdu napriek tomu vinným z práce pre Sovietov aj z úmyslu „pripraviť štátny prevrat“. Trestom bolo odňatie vojenskej hodnosti a trvalé zníženie zaopatrovacích pôžitkov o 25%. Masaryk hneď nahnevane označil trest za smiešne nízky a prinútil ministra obrany Udržala, aby sa proti rozhodnutiu odvolal. Odvolací Kárny výbor ministerstva národnej obrany vydal 5. apríla 1927 skutočne nečakané rozhodnutie, lebo vyhlásil, že obvinenia sa nepotvrdili. T.G.Masaryk bol preto nútený presadiť personálnu výmenu Odvolávacieho výboru. Ten potom 16. decembra 1927 servilný prezidentovi potvrdil výrok pôvodného Disciplinárneho výboru MNO.
Podľa rozhodnutia prezidenta Masaryka mu následne odňali všetky tituly a funkcie. Ešte v roku 1926, kedy mal sotva 34 rokov, bol Gajda prinútený odísť na dôchodok). Možno aj preto sa zneuctený Gajda začal angažovať v tej najpravicovejšej a najradikálnejšej politike, akú si vtedy mohol vybrať. Krátko po vzniku Národnej obce fašistickej, 2. januára 1927 bol Gajda zvolený za straníckeho vodcu. NOF spojil so Stranou slovanských národných socialistov a v roku 1929 sa dokonca dostali do parlamentu. Udalosti okolo Židenického ozbrojeného puču v roku 1933, od ktorého sa dištancoval (rozohnali ho už v zárodku), pre neho opäť znamenali obvinenia. Prvostupňový súd ho najprv oslobodil, no Najvyšší súd vec prejednával znovu a generála odsúdil na polročný trest. Navyše sa armáda Gajdu úplne zriekla a prišiel aj o penziu a vyznamenania.
Gajda sa však do politiky v roku 1935 znova vrátil. So stranou získal šesť mandátov v parlamente. Fašizmus bol v tom čase v Európe etablovaný v politickom živote a Národná obec fašistická v Československu teda nebola výnimkou. Unikátna však bola jej protinemecká orientácia. Gajda sa angažoval v odboji a Hitlera vyslovene neznášal, pretože sa považoval za českého vlastenca a národný socializmus považoval za nebezpečný pre Čechov. Počas mobilizácie v pohnutom roku 1938, stála Gajdova strana pevne za prezidentom Benešom – aj keď ho predtým odmietala prijať. V otázke suverenity nemienili uhnúť ani o piaď. Po „Mníchovskej zrade“ Gajda demonštratívne vrátil anglickému kráľovi a francúzskemu prezidentovi všetky vojnové vyznamenania, ktoré od nich obdržal.
Po obsadení Československa Gajdu omilostili, získal späť hodnosť generála a odškodnili ho. Aj keď ešte dúfal v návrat do vysokej politiky, nikto ho tam už nechcel. Nemecká rozviedka ho sledovala a práve oni sa postarali o to, aby sa stiahol z verejnosti. Sporadicky potom zas vypomáhal odboju. Po oslobodení ho napriek tomu okamžite zatkli a obvinili z absurdnej kolaborácie s Nemcami. Stačil na to fakt, že bol pred vojnou istý čas vodcom fašistickej strany. Aj tak sa nevyhol okamžitému zatknutiu po oslobodení a absurdnému obvineniu z kolaborácie s Nemcami.
V apríli 1947 (dva roky po vyšetrovacej väzbe), ho postavili pred národný súd. Žalobcom v procese s ním bol smutne známy doktor Josef Urválek. Žalovaný bol z propagáciu fašizmu a nacizmu a ako sa dalo čakať, Urválek žiadal doživotný trest. Gajdu odsúdili iba na dva roky väzenia a to bolo na vtedajšie pomery monster procesov naozaj málo. I to svedčí o tom, že sudca o Gajdovej vine vôbec nebol presvedčený a na oné dva roky ho odsúdil len preto, aby zdôvodnil Gajdovu celkom zbytočnú vyšetrovaciu väzbu, z ktorej po týraní a mučení vyšiel s podlomeným zdravím.
Gajda počas dvoch rokov v Košiciach pomáhal zveľadiť Košice a nabádal k normalizácii napätia medzi tunajším slovenským a maďarským obyvateľstvom. Bol vojakom, ktorý slúžil v rakúsko-uhorskej, čiernohorskej, srbskej, ruskej a československej armáde, „Sibírsky lev“, slúžil Kolčakovi, dobrodruh a šéf československých fašistov, muž ktorého v básňach spomína V. Majakovskij, a v románe Boris Pasternak. Dekorovali ho francúzskym Rádom čestnej légie a Vojnovým krížom (La Croix da la Guerre), anglickým Kúpeľným rádom (Order of the Bath), ruskými rádmi svätého Stanislava, svätej Anny, svätého Vladimíra a svätého Georgija, srbským rádom svätého Savu a talianskym Vojnovým krížom za vojenské zásluhy (Croce di Guerra al Valore Militare), ako aj ďalšími menej známymi vyznamenaniami. Posledné mesiace svojho života Radola Gajda dožil v Prahe, kde v biede 15. apríla 1948 vo veku 56 rokov ako zabudnutá legenda, umrel.
Jozef Benedikovič
Zdroje:
Radola Gajda – Moje paměti, Jota, 2008
Generál Radola Gajda – K výročí 70 let od smrti hrdiny, Nakladatelství ABB, 2018
https://www.valka.cz/Gajda-Radola-t33022
https://cs.wikipedia.org/wiki/Radola_Gajda
