Pohľad na rok 1968 v kontexte svetového diania a psychológie spoločnosti.
Myšlienka o tom, že strom slobody musí byť občas poliaty krvou vlastencov a tyranov, je jedným zo základných princípov hnutia odporu proti bezpráviu. Bez ohľadu na to, ako sa to môže zdať krvilačné a populistické. Takist1o nezáleží na tom, kto a v akej súvislosti ju sformuloval ako prvý. Dohoda a kompromis v určitej situácii už prestáva byť dosiahnuteľný, nakoľko ideologický rozpor zúčastnených strán je neprekonateľný. Sloboda jednoducho nie je zadarmo.
Udalosti v bývalom Československu z roku 1968 majú tendenciu byť vnímané cez prizmu ojedinelosti, medzinárodnej izolácie a v určitom slova zmysle aj výnimočnosti, vzhľadom na absenciu ozbrojeného odporu či už armády, alebo civilného obyvateľstva. Samozrejme je potrebné spomenúť aj dnes – a dokonca aj u mnohých tzv. „vlastencov“- frekventované stanovisko, že sa predsa len jednalo o bratskú slovanskú pomoc (a čo účasť DDR?) namierenú proti snahám „dekadentného Západu“. Okupácia Československa z roku 1968 je však súčasťou úspešného boľševicého ťaženiv celosvetovom meradle v danom období. Po druhej svetovej vojne boľševické Rusko po krátkom období konsolidácie pomerov (cca do Stalinovej smrti), začína s úspešným exportom marxistickej revolúcie do rozvojových krajín. Marxizmus bol ako nezničiteľnýparazit úspešne naočkovaný do oslobodeneckých a antikolonialistických hnutí po celom svete. Boľševici tak obratne využili dohody
západných spojencov týkajúce sa postupnej dekolonizácie, dosiahnuté najmä tlakom USA na Francúzsko a Veľkú Britániu. Dnes je už jasné, že "ekonomicko-politické zákulisie" týmto spôsobom vyvolalo masovú migráciu doEurópy. Počas kolonializmu bolo také niečo nepredstaviteľné. Ale to je téma na samostatný článok, venovaný tým, čo tak hlasno kričia, aby imigranti zostali v krajinách bývalých kolonizátorov.
Boľševizácia Západu
Komunisti zatiaľ úspešne napredovali a rozširovali svoju zónu nielen politického, ale aj vojenského vplyvu (Vietnam, Laos, Kambodža). Zavŕšením tohto exportu revolúcií bolo úspešné vytvorenie a infiltrovanie mládežníckych študentských hnutí bojujúcich za ľudské práva v Západnej Európe a USA. Ináč povedané zameraných proti rasizmu (zo strany bielych) a vojne vo Vietname, ako aj bojujúcich v tzv. sexuálnej revolúcii plnej drog a podfarbenej zmesou nesúrodých, vzájomne si odporujúcich východných filozofií a ekologických pseudoteórií. Vytvorenie subkultúry Hippies bolo nadmieru úspešné. Dokazuje to vysoký počet jeho bývalých príslušníkov, ako aj aktivistov ďalších neomarxistických nástupníckych hnutí v špičkách vedenia súčasnej EÚ. Vtipy vzťahujúce sa na súčasnú nemeckú vládnu koalíciu v duchu „DDR 2.0“ už tiež nie sú na smiech. Kapitalistický Západ sa ocitol v hlbokej ideologickej defenzíve. Myšlienka bohatej strednej triedy realizujúcej tzv. Americký sen vzhľadom na blahobyt dosiahnutý hospodárskou konjunktúrou ešte počas druhej svetovej vojny a po nej, už nikoho z mladých nepriťahovala. Mladá generácia Západu bola materiálne sýta a hľadala svoju duchovnú podstatu. Filozofiu, ktorá povznáša a spája zároveň. Tú nedokázalo ponúknuť síce dávno, ale predsa len importované kresťanstvo. Napriek svojmu tradicionalistickému postoju malo (a hlavne dnes má) vo svojej podstate totiž paradoxne bližšie ku kultúre neomarxistov, ako ku konzervatívnym hodnotám.
Otvorené zabezpečenie sféry vplyvu
Západ teda v tomto období riešil nielen zvyšujúcu sa komunistickú hrozbu, ale aj vplyv marxizmu na vnútropolitickú situáciu. Preto keď sa ZSSR rozhodol zakročiť proti svojmu nespoľahlivému satelitu, neudialo sa okrem samozrejmých diplomatických protestov nič. Československo bolo predsa stále súčasťou komunistického bloku. Bolo stále členom Varšavskej zmluvy a spojencom ZSSR. Stále v ňom rozhodujúcu politickú silu predstavovala komunistická strana. Navyše sociologicko – psychologické štúdie hovorili jasne o defetistických náladách v spoločnosti, ktoré nasledovali okamžite po krátkej vlne všeobecného a spravodlivého rozhorčenia. Časť vojensko-spravodajských kruhov v rámci NATO navrhujúcich vytvorenie a podporu odbojových skupín neuspela. Politici sa obávali ďalšieho vlečúceho sa konfliktu, ktorým by kapitalistické hospodárstvo nič nezískalo, práve naopak. Navyše ak pripustíme teóriu, že celá invázia sa uskutočnila za účelom rozmiestnenia balistických rakiet ako nosičov jadrových hlavíc, ktoré by už z Československa doleteli bez problémov kamkoľvek; je jasné, že ZSSR by inváziu realizoval akýmkoľvek spôsobom a pod akoukoľvek zámienkou. Takzvaný obrodný proces len prišiel vhod. Prečo teda nezasiahla armáda Československa, ktorá bola bez ohľadu na ideológiu podľa vtedajších kritérií na výbornej úrovni? Prečo sa to celé skončilo zapálením pár tankov a desiatkami civilných obetí na strane demonštrantov? Prečo bola teda celá spoločnosť paralyzovaná strachom a bezmocnosťou a v celoštátnom meradle? Prečo tak rýchlo podľahla beznádeji a zúfalstvu? Príčin je hneď niekoľko.
Komplex z osloboditeľov, strach a ideologický šok
Udalosti II. svetovej vojny boli vzdialené len 20 rokov. To v kolektívnej pamäti spoločnosti nie je veľa. Napriek masívnej propagande mali ľudia v živej pamäti etiku včerajších tzv. osloboditeľov a dnešných okupantov. Nielen ich správanie, spôsoby, ale predovšetkým neúctu voči ľudskému životu v rámci vlastného národa v duchu motta „Nas mnógo“. Všetkým bolo podvedome jasné, že Rusi by povstanie a odpor nemilosrdne potlačili aj za cenu vlastných strát, nech by boli akékoľvek. A s týmto názorom sa nedá nesúhlasiť. Napríklad pri pohľade na štatistiky hovoriace o územných ziskoch vzhľadom k stratám v období tzv. „fínskej vojny“, ako si nežne premenovali bezprecedentnú agresiu voči Fínsku. Prezidentovi Československa, armádnemu generálovi Ludvíkovi Svobodovi, bolo jasné, čo je možné očakávať v prípade, že to nevydržia nervy niektorého z vysokých predstaviteľov armády, alebo keby boli použité zbrane na strane protestujúcich občanov. Rusov poznal dokonale. Viaceré neoficiálne pramene hovoria o ústne predávaných pokynoch predstaviteľom armády, politického a spoločenského života ešte pred inváziou, aby sa po jej prípadnom začiatku všemožne snažili upokojiť civilné obyvateľstvo. Rozhlas už nevolal do boja tak ako v roku 1944. Práve naopak. Vyzýval na pokoj a pasívny odpor. Možno práve preto, že v pamäti väčšiny ešte žili spomienky na to, ako to dopadlo, keď sa zopár dobrodruhov pokúsilo zastaviť z Prahy ustupujúce nemecké jednotky z v máji 1945. Lenže teraz by na pomoc povstalcom generál Vlasov asi neprišiel. Na druhej strane mladá generácia bola už viac ako 20 rokov masírovaná ideológiou víťazov, v ktorej bol ZSSR ikonizovaný ako záchranca a osloboditeľ, čo spôsobilo akýsi ideologický šok v podvedomí. Veď ozbrojený odpor voči tým, ktorí nás zachránili v druhej svetovej vojne, by bol predsa nemysliteľný. Aj keď nikto nechápe, prečo dnes hrajú úlohu okupantov.
Ideologická spriaznenosť
Ďalším významným faktorom bola ideologická spriaznenosť všetkých zúčastnených štátov. Dnešní okupanti boli ešte včera bratia – súdruhovia budujúci ten istý socializmus ako Československo a snívajúci o spoločnom boľševickom komunistickom raji. Aj takzvaný obrodný proces v Československu bol svojim spôsobom len vnútorný konflikt v rámci jednej a tej istej komunistickej strany. Možno čiastočne a nepatrne podfarbený nacionalistickým odtieňom na základe konfliktu Dubček – Novotný. O to viac však do popredia vystupovali osobné a osobnostné spory súdruhov zo špičky straníckeho vedenia; v ktorých navyše ešte doznievali ozveny stalinistických čistiek z päťdesiatych rokov. Stále to však bola jedna a tá istá marxistická ideológia vo svojej najčistejšej podobe. V rámci Pražskej jari sa nechystalo nič nové a nič prevratné. Jednoducho stále tá istá červená banda. Akurát silná skupina okolo Dubčeka razila teóriu, že uvoľnenie spoločenských pomerov, viac slobody pre veriacich, zrušenie cenzúry tlače, možnosť cestovať na Západ atď., spoločnosť „odventiluje“. A to umožní nikým a ničím nerušenú vládu komunistov na večné veky vekov a nikdy inak.
Čiže pokus o akýsi vtedajší celospoločenský Facebook. Akurát nie iba vo virtuálnej realite. Kde všetci budú môcť diskutovať, kritizovať a zhromažďovať sa. Samozrejme vždy len po určitú hranicu, stále pod dozorom starostlivej Matky strany. „Sloboda“ rovnaká ako dnes. No a súdruh proti súdruhovi zbraň nepozdvihne. To by predsa odporovalo marxistickej ideológii a proletárskemu internacionalizmu.
Odpor
Akoby teda dopadol ozbrojený odpor proti okupantom? Je možné s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že by ho ruskí boľševici utopili v krvi a ich brutalita by dosiahla ešte obludnejších rozmerov, než tomu bolo pri potlačení povstania 17. júna 1956 v Maďarsku. Zatýkanie, súdy, popravy a deportácie by zrejme predstavovali hlavné nástroje teroru bábkovej komunistickej vlády, riadenej priamo z Kremľa. Západ by na 99,9% reagoval rovnako ako pri udalostiach v Berlíne a Maďarsku, z už vyššie uvedených dôvodov. Zrejme si nezanedbateľná časť čitateľov povie, že je vlastne dobre, že sa Československo nebránilo. Veď by možno veľa z nás vôbec neexistovalo. Pri alternatívnom pohľade na históriu je možné naozaj všetko. Takže čo by sme získali ozbrojeným odporom? Za najvýznamnejší prínos do kolektívneho povedomia národa by bolo možné považovať jednoznačné odmietnutie myšlienok marxistického svetonázoru. Krv nie je voda. A vzhľadom na krvilačnosť bývalých osloboditeľov z roku 1945 by jej bolo určite požehnane. Tým pádom by ani vlastenecké hnutie dnešných dní nebolo napadnuté parazitom boľševizmu v maske veľkého a dobrosrdečného „ruského“ brata. Ten sa totiž nielen rád pozerá, ale ešte radšej kontroluje, prikazuje a „vychováva“. A nikomu pritom nevadia jeho početní ázijskí predkovia, bratanci a sesternice. Ako by prebehli tzv. spoločenské zmeny v roku 1989? Čiže excelentne zrežírované divadlo o odovzdaní moci a zabezpečení večnej ekonomickej prosperity tzv. finančných skupín? Možno presne rovnako. Znova by ho predsa hrali spravodajské služby, ekonomické elity, užitoční idioti a páni bábok. Možno by sa naopak viac podobalo rumunskému scenáru. A nechýbali by rozsudky smrti, dlhoročného väzenia, či konfiškácia majetku vedúcich činiteľov komunistickej strany. Tým pádom by dnes pravdepodobne neexistovali skutoční vládcovia Slovenska ako sú Penta, J&T a im podobní. Ale to už predbiehanie cez súvislú čiaru ďalekej budúcnosti.
Karol Takáč
