Prvá svetová vojna skončila. Talianske kráľovstvo síce stálo na strane víťazov, no krajina bola vyčerpaná. Rodiny prišli o státisíce padlých, iní sa domov vrátili dokaličení a zúbožení, ovzdušie bolo skrátka plné nedávneho vojenského poníženia u Caporeta. To všetko mali vynahradiť územné zisky prisľúbené Londýnom a Parížom. Sen o talianskom impériu však dostal ráznu stopku na rokovaniach vo Versailles. Mnohým Talianom sa zdalo, že takmer štyri roky bojovali vlastne zbytočne. Bohatí boli vďaka vojne ešte bohatší a vojnoví veteráni sa vracali do domovov bez práce a v mnohých prípadoch aj do hladu.
Gabriele D’Annunzio bol pre väčšinu talianskej spoločnosti v rokoch Veľkej vojny a krátko po nej jednoducho hrdinom. Hrdinom, ktorý začínal ako básnik, exhibicionista, ale zároveň romantik ovplyvnený Nietzscheho myšlienkami. Budúci veliteľ výpravy do Fiume bol autorom množstva básnických zbierok a románov, ktoré boli v svojej dobe doslova bestsellermi. Okrem toho bol dopisovateľom viacerých novín, kde sa venoval aj politickej žurnalistike. V čase vypuknutia Veľkej vojny na starom kontinente sa stal popredným propagátorom vstupu Talianska do tohto vojnového merania síl. Nebol to však žiadny ziskuchtivý oportunista. Keď sa krajina skutočne pridala na stranu Dohody, išiel príkladom a vstúpil vo veku päťdesiatdva rokov do armády. Zámerne si vyberal jednotky, ktoré boli nasadzované na najnebezpečnejšie úseky frontu, alebo už svojou samotnou podstatou bolo zaradenie v nich extrémne rizikové. Takto nie len bojoval ako pešiak, ale aj člen posádky útočných člnov a neskôr bojový pilot.
V rámci tzv. Londýnskej dohody (na ktorej základe Taliansko vstúpilo do vojny po boku armád Dohody) boli Taliansku v prípade víťazstva prisľúbené rozsiahle územné zisky v oblasti Balkánu, Egejského mora a predovšetkým Južného Tirolska. Londýn a Paríž však svoje záväzky odmietli realizovať. V tomto napätom ovzduší zohralo svoju dejinnú úlohu malé mesto na pobreží Dalmácie. Fiume (Rijeka – Chorvátsko) bolo obývané prevažne Talianmi. Mesto bolo od konca vojny pod kontrolou talianskej armády doplnenej jednotkami Francúzska a Británie. V apríli 1919 si občania Fiume zvolili Národnú radu, ktorá požadovala udržať mesto pod kontrolou vlády v Ríme. Bolo to pochopiteľné, keďže väčšinové obyvateľstvo malo taliansky pôvod. Jún priniesol vyostrenie situácie, keď proti sebe vystúpili miestna talianska posádka a spojenecký expedičný zbor zložený z Francúzov a Britov. Veliteľ spojeneckých síl v meste, taliansky generál Grazioli, po potýčkach zakázal francúzskym vojakom voľný pohyb po meste. Ako odpoveď na udalosti žiadali spojenci vládu v Ríme, aby stiahli vinníka týchto nepokojov. Mal ním byť taliansky pluk sardínskych granátnikov. Práve dôstojníci tohto pluku kontaktovali pred spomínanými incidentmi kľúčovú postavu tohto príbehu – básnika, vojnového hrdinu a nacionalistu Gabriela D’Annunzia.
Tento horlivý zástanca projektu talianskej Dalmácie písal 15. Januára 1919 v „Dopise Dalmatíncom“ o svojej podpore veci pričlenenia Fiume k Taliansku. Začiatkom apríla posol Národnej rady Fiume opäť nabádal D’Annunzia, aby sa postavil do čela výpravy za oslobodenie mesta. Váhal dlhých päť mesiacov. Zlom prišiel 12. septembra, kedy odišiel do mesta Ronchi na jadranskom pobreží. Postavil sa tu do čela vzbúreného pluku sardínskych granátnikov. Pripojili sa k nim doslova davy aktívnych aj demobilizovaných vojakov, predovšetkým elitní Arditi a horskí strelci Bersaglieri. Ešte v ten istý deň bolo mesto Fiume obsadené D’Annunziovými dobrovoľníkmi, ktorí sa odvtedy začali nazývať Legionarii. Vodca akcie D’Annunzio predniesol burcujúci prejav k vojakom a obyvateľom mesta z balkóna vládneho paláca a bol ustanovený za commandante (ho) všetkej správy mesta. Dav bol doslova vo vytržení. Bolo cítiť príchod nových časov. Celú akciu verejne podporili nacionalistické organizácie a revoluční odborári. Naopak vládne strany akciu oficiálne odmietli. No uvedomili si, že je to dobrý nátlakový prostriedok na spojencov rokujúcich vo Versailles. Kategoricky boli proti tejto revolučnej akcii iba liberáli a socialisti. Nakoľko bolo novému vedeniu mesta jasné, že Taliansko tak skoro (ak vôbec) neotvorí Fiume svoju náruč, 20. septembra vyhlásil D’Annunzio túto enklávu hlavným mestom „Regentstva Carnaro“. Názov dostalo podľa rovnomenného pomenovania zálivu ústiaceho do mesta Fiume. Toto všetko by bolo nemysliteľné bez reálnej vojenskej sily. Vďaka všeobecnej popularite dobrodružstva vo Fiume, nebol nutný žiadny nábor do revolučnej armády. Dobrovoľníci prichádzali sami a čoskoro bola na obranu mesta k dispozícii armáda o sile dvadsať tisíc mužov, ktorá disponovala aj delostrelectvom, obrnenou technikou a dokonca aj námorníctvom a letectvom.
Fiume bolo obsadené, no bolo treba zabezpečiť jeho bežný chod a riešiť otázku budúcnosti. D’Annunzio sa rozhodol využiť túto príležitosť na vybudovanie spoločnosti, ktorá bude v ideovom protiklade k buržoáznemu kapitalizmu a parlamentnej demokracii. Mienil spojiť perspektívne idey nacionalistického politického spektra, ale aj z revolučne lavicového. Predovšetkým tradičných nacionalistov predvojnového razenia prekvapilo, keď miesto nich D’Annunzio zvolil za šéfa svojho kabinetu syndikalistu a revolučného odborára Alcesta de Ambris. Druhým najvplyvnejším mužom sa stal tajomník federácie námorných robotníkov Giuseppe Giulietti. Všeobecne, vo Fiume sa zišla pestrá mozaika predstaviteľov všetkých názorových prúdov. Jedným z najznámejších mužov vtedajšieho Talianska, ktorí nielen slovne podporovali akciu D’Annunzia a jeho legionárov, bol vodca futuristického hnutia, propagátor zapojenia sa do vojny a osobný priateľ veľkého básnika, Filippo Tommaso Marinetti. Ten prišiel do Fiume už pár dní po obsadení a bol v uliciach nadšene privítaný legionármi a samotným commandantem. Marinetti sa hneď zapojil do politického života mesta a dostal sa aj do užšieho vojenského velenia. Došlo však ku konfliktom s dôstojníkmi pravidelného vojska, ktoré sa pridalo na stranu revolty. Marinetti týchto dôstojníkov považoval za príliš monarchistických a nevhodných pre uvedenie národnej revolúcie do chodu. Obviňoval ich z pasivity a z toho, že chcú celému podniku urobiť rýchly koniec, aby im nebránil v kariére dôstojníkov. Názorovo aj ľudsky najbližší mu boli Mario Carli a Ferrucio Vecchi, s ktorými sa v meste venoval aj futuristickým akciám. Carli nazýval Arditov, ku ktorým sa pridal v roku 1917 a bol v ich radách ranený v legendárnej bitke na Piave, „futuristov vojny“. Spolu s Vecchim tvrdili, že Arditi a Futuristi sú spojení znechutením zo súčasnej sociálnej a politickej situácie a spoločne preto prichádzajú s antisocialistickým postojom. Carli počas svojho pôsobenia vo Fiume pomáhal zakladať noviny La Testa di ferro. Spomenúť treba aj Guido Kellera, s ktorým Marinetti úzko spolupracoval.
Keller pochádzal z rodiny švajčiarskych grófov usadených v Lombardii. Bol to intelektuál, dobrodruh a obdivovateľ sparťanského ideálu krásy tela a hrdinských činov. Vstupom Talianska do vojny v 1915, sa Keller ako zanietený taliansky nacionalista prihlásil k novovytváranej armádnej sile – letectvu, kde sa postupne vypracoval až na letecké eso. Práve na fronte sa zoznámil s bojujúcim básnikom D’Annunziom. Okamžite medzi obomi intelektuálmi vzniklo priateľstvo. Keller preto commandanteho nasledoval aj do Fiume, kde zastával funkciu jeho sekretára. Sám často hovoril, že dáva veľký pozor na to, akí ľudia sa pohybujú v jeho blízkosti. Keller, rovnako ako Marinetti, túžil vyskúšať vo Fiume nový spôsob spravovania a vlády nad spoločnosťou. Odmietali zažitý buržoázny životný štýl a hlásali revolučnú obrodu národa. Keller v meste založil ezoterickú spoločnosť Yoga, ktorá združovala mnoho intelektuálov naprieč celým názorovým a politickým spektrom. Cieľom mala byť obroda ducha a cesta k dokonalejšej spoločnosti. Bol tiež kritikom tradičnej armády, predovšetkým jej dôstojníckeho zboru, ktorý bol podľa neho skostnatelý a mnohí dôstojníci si svoje hodnosti nezaslúžili. Založil elitný bojový oddiel zložený výhradne z dobrovoľníkov, ktorí slúžili ako D’Annunziova osobná stráž. Zaviedol medzi nimi prísnu disciplínu podľa antických ideálov a výcvik prebiehal s ostrou muníciou. Najznámejšou akciou Guida Kellera bol diaľkový let z Fiume do Ríma po podpise Rapallskej dohody, ktorá urobila z Fiume slobodné mesto a politicky tak ukončila D’Annunziovu vládu. Po prílete do Ríma zhodil jednu kyticu ruží na Vatikán, jednu na kráľovské sídlo. Hlavný dar si nechal pre sídlo parlamentu. Ťažký predmet, ktorý bol neskôr na streche nájdený, bol v skutočnosti nočník, na ktorom bola červená stuha s nápisom: „Guido Keller- zo svojich žiariacich krídel- daruje parlamentu a vláde, ktorá sa drží takú dobu vďaka klamstvám a strachu, hmatateľnú alegóriu vašej hodnoty.“
Kurióznou, no o to zaujímavejšou postavou počas trvania D’Annunziovho revolučno-politického pokusu vo Fiume, bol japonec Harukichi Shimoi. Shimoi sa po ukončení štúdia na japonskej univerzite presťahoval do Talianska, kde sa venoval štúdiu diela legendárneho Danteho Alighieriho a zároveň po vojne vyučoval na Neapolskej univerzite. V roku 1917 sa pridal k Arditom a učil spolubojovníkov základy karate. Shimoi, ako japonský tradicionalista a ctiteľ samurajského kódexu Bušidó, prechovával od začiatku sympatie k odvahe a voluntarizmu D’Annunziovho podniku vo Fiume a preto sa k jeho oddielom pridal. Commandante využíval jeho diplomatický pas, ktorý mu umožňoval voľný pohyb, aby prenášal dôverné správy svojim podporovateľom za obliehaným Fiume. Priateľsky ho nazýval „samuraj z Fiume“.
„Požehnaní sú tí s čistým srdcom, požehnaní sú tí, ktorí prichádzajú domov prinášajúci víťazstvá, pretože uvidia novú tvár Ríma, obrysy, ktoré označil Dante, krása Talianska oblečená do triumfu!“
Gabrielle D’Annunzio
Okrem osoby samotného D’Annunzia bol kľúčovou osobou v tomto revolučnom dobrodružstve už spomínaný syndikalista Alceste de Ambris. Tento zakladateľ socialistického týždenníka Avanti! sa neskôr stal členom Milánskej syndikalistickej únie a bol popredný podporovateľom vstupu Talianska do vojny. Alceste de Ambris bol presvedčený, že vstup do vojny dá Taliansku príležitosť na radikálnu zmenu spoločenských pomerov. Prirovnával svoju víziu k talianskej verzii francúzskej revolúcie z konca osemnásteho storočia. Prirodzene, revolúcii v modernom šate. Jeho ideovým vzorom a učiteľom bol francúzsky revolučný syndikalista George Sorel. Tento hlavný hlásateľ politických idey a metafyziky syndikalizmu mienil kompletne revolučne odstrániť kapitalizmus. De Ambris spolu s inými chceli zlúčiť nacionalizmus s triednym bojom. Práve Alceste de Ambris bol na príkaz samotného commandanteho Fiume D’Annunzia ustanovený za šéfa revolučného kabinetu. Jeho najdôležitejším počinom bolo skoncipovanie ústavy tohto mestského štátu. Táto Carnarská ústava bola na svoju dobu mimoriadne moderná, v mnohom až prevratná. Občianstvo získali všetci občania Fiume uvedení v matrikách a tiež obyvatelia federatívne pripojených miest a obcí. Možnosť získať občianstvo mali aj osoby, ktoré oň riadne úradnou cestou požiadali.
Niektorí z D’Annunziových nasledovníkov vytváralo tlak, aby režim dostal čisto lavicovú orientáciu. Naopak nacionalisti, ktorí od počiatku podporovali D’Annunzia sa obávali, že by sa toto hnutie mohlo vymknúť ich kontrole a pretvoriť sa na hrozbu v podobe ľavicovej revolúcie v celom Taliansku. Žiadali tiež odchod revolučného syndikalistu Alcesta de Ambris z jeho postu. Neskôr sa tak skutočne aj stalo a cesta tohto syndikalistického predáka s commandatem sa rozišla. Samotný D’Annunzio neskôr o Ústave Carnaro napísal, že mienil spojiť ľudskú potrebu slobody, lebo bez nej sú ľudia len otroci a potrebu združovania, bez ktorej nemôže existovať žiadna spoločnosť. Napriek tomu, že cieľavedome budovali spoločne štát, riadili sa myšlienkou, ktorú vyjadril Marinetti ako:
„Revolučný duch ľudí musí obmedziť autoritu štátu a jeho prílišný konzervativizmus, ktorý je znamením staroby.“
Toto sa im rozhodne darilo, pretože fiumský projekt bol rozhodne nekonvenčný, pre mnohých v tej dobe až škandálne novátorský. Ale naspäť k podstate ústavy. Nová Carnarská ústava oficiálne garantovala základné slobody, ako sloboda myslenia a tlače, právo na zhromažďovanie a právo zakladať záujmové združenia. Každá forma náboženstva bola povolená a rešpektovaná a umožňovalo sa postaviť si svoje vlastné bohoslužobné miesta. Zdôrazňovalo sa ale, že žiadny občan sa nemôže odvolávať na svoju vieru ako dôvod na neplnenie si povinností stanovených zákonom.
Absolútnou novinkou, pre mnohých šokujúcou až neakceptovateľnou bolo, že všetci občania oboch pohlaví majú plné politické práva, teda aj právo volebné. Mohli si slobodne vybrať a vykonávať akékoľvek povolanie, umenie, alebo remeslo. Voličské a všeobecne politické práva mali všetky osoby nad dvadsaťjeden rokov. Naopak, občianstva mali byť zbavený sociálni paraziti, odopierači vojenskej služby a neplatiči daní. Dôležité boli práve ustanovenia o vojenskej službe. V Regentstve Carnaro boli všetci občania oboch pohlaví povinní od sedemnástich do päťdesiatich piatich rokov nastúpiť vojenskú službu na obranu krajiny. Prirodzene ženy v nebojových jednotkách. V čase mieru štát nemal udržiavať stálu armádu, ale celý národ mal zostať ozbrojený, ako to predpisuje zákon a jeho pozemné a námorné sily mali byť priebežne cvičené.
Mimoriadnu dôležitosť v Carnarskej ústave venovali vzdelávaniu a kultúre. Práve v týchto častiach vidieť D’Annunziov umelecký vplyv najviac. Uvádza sa v nej, že pre každú rasu vznešeného pôvodu je kultúra najlepšou zo všetkých zbraní. Pre Adriatickú rasu, prenasledovanú po stáročia votrelcami, je kultúra viac ako zbraň, je to ako viera a spravodlivosť, je to nepredstaviteľná sila. Kultúra je braná ako ochrana proti korupcii a opora spoločnosti proti jej zničeniu.
Ďalej sa v tomto ústavnom dokumente píše, že Fiume bude mať bezplatnú univerzitu. V čase, keď vysokoškolské štúdium bolo dosiahnuteľné len pre najbohatších, opäť prevratná novinka. V provincii bude Vysoká škola Aedilov, múdro vyberané z mužov vkusu, zručnosti a liberálne vzdelávanie. Táto „vysoká škola“ mala byť voľne inšpirovaná antickým rímskym úradom Aedile. Malo to byť niečo ako „Úrad pre ozdobu mesta“ a dozor nad kultúrou.
Zásadnou časťou tohto dokumentu je pasáž, na základe ktorej štát neuznáva súkromné vlastníctvo ako úplnú a definitívnu nadvládu osoby nad vecou. Žiadne vlastníctvo nemá byť vyhradené osobe ako keby bolo jeho neodlúčiteľnou súčasťou. Je neprípustné, aby lenivý vlastník zanedbával svoj majetok. Práca má byť jediným oprávneným titulom moci nad prostriedkom výroby. V skratke, súkromné vlastníctvo pokladá síce za momentálne najprijateľnejšiu spoločenskú funkciu, no za predpokladu, že vlastník sa o majetok riadne stará a privádza ho k väčšej výkonnosti pre blaho celého spoločenstva. Ak by sme to chceli zadefinovať, je to politická ekonómia vyhradená tak voči kapitalizmu ako aj komunizmu.
Samotná Carnarská ústava bola koncipovaná na korporatívnom princípe. Obyvateľstvo sa rozdelilo do celkovo deviatich autonómnych korporácií podľa povolania daného občana. Každá z deviatich korporácií si mala voliť svojich vlastných konzulov, ktorí mali na starosti vnútorný chod svojej korporácie. Podľa povolaní boli rozdelení od robotníkov v priemysle a poľnohospodárstve, cez zástupcov zamestnávateľov, až po byrokraciu, učiteľov a zástupcov výrobných družstiev. Zaujímavosťou bola desiata korporácia. Skoncipoval ju samotný D’Annunzio a mala byť vyhradená pre ľudí akejsi mystickej sily. Klasifikoval ju ako korporáciu bojovníkov a dionýzovských básnikov. Združenie nadradených jedincov – novej bojovej aristokracie. Členovia každej korporácie potom mali tvoriť slobodný volebný orgán pre výber zástupcov v Rade guvernérov, ktorá sa nazývala Provvisori.
Zákonodarnú moc mali vykonávať dva volené orgány – Rada senátorov; Rada Provvisori. Senát bol volený prostredníctvom priameho a tajného všeobecného volebného práva občanmi celej provincie, ktorí dosiahli vek dvadsaťjeden rokov a ktorým boli udelené politické práva. Každý občan, ktorý mohol hlasovať, mal právo byť volený do Senátu na desať rokov. Provvisori zostávali v úrade dva roky. Rada Provvisori mala právomoc vydávať nariadenia a zákony vzťahujúce sa na obchodný a námorný zákonník, na kontrolu práce, na prepravu, na verejné práce; na obchodné zmluvy, colné poplatky, tarify a odborné vzdelávanie.
Senát a Rada Provvisori sa stretávali raz ročne ako jednotný orgán, vždy prvého decembra ako Veľká národná rada pod názvom Arengo del Carnaro. Arengo prerokúvalo a rozoberalo vzťahy s inými štátmi, rokovalo o financiách a o reformách ústavy. Výkonnú právomoc v provincii vykonávalo sedem ministrov volených spoločne národným zhromaždením, Senátom a Radou Provvisori, ministrom zahraničných vecí, ministrom financií a štátnej pokladnice a ministrom verejných inštrukcií.
Pri príležitosti vydania Ústavy vytvoril Gabriele D’Annunzio v spolupráci s Adolfom De Carolisom vlajku talianskeho Regentstva Carnaro. Mala krvavo červené pozadie. V jej dolnej časti boli trikolóri Talianska a Fiume. Centrálnu časť vlajky tvoril starobylý symbol Uroboros- had, ktorý požiera svoj vlastný chvost. Symbolizovalo to cykličnosť a nekonečný kolobeh od konca ku začiatku. V jeho strede bolo astronomické vyobrazenie Veľkého vozu a nápis Quis Contra Nos – Kto je proti nám, z novozákonného Listu sv. Pavla.
Tento štát prešiel zaujímavým politickým vývojom. Spočiatku to bola súčasť napĺňania imperiálnych snov mladého Talianska. Ako však ubiehali mesiace a bolo vedeniu Regentstva Carnaro jasné, že Taliansko nemá záujem zhoršiť si vzťahy so Spojencami kvôli skupine fanatikov, začal sa meniť aj postoj D’Annunzia a jeho najbližších. Fiumský experiment sa vo svojej záverečnej fáze stal silne antikolonialistický a antiimperiálny. Vedenie nadväzovali kontakty so zástupcami ujarmených národov. Ako príklad uvediem blízky kontakt D’Annunzia s vyjednávačom strany Sin Fein a budúcim prezidentom Írska Seánom O’ Kellym, či kontakty na egyptských nacionalistov bojujúcich proti britskej koloniálnej nadvláde. Svojmu antikolonializmu dali dokonca oficiálny charakter vytvorením tzv. Ligy Fiume, ktorá mala byť opozíciou voči Lige národov, ako klubu bohatých globálnych vládcov. D’Annunzio popísal ideu Ligy Fiume takto:
„Pod našim znakom sa združujú povstalci všetkých rás. Bezbranní budú ozbrojení. Bude to nová krížová výprava všetkých chudobných národov, nová krížová výprava slobodných mužov proti národom, ktoré si uzurpujú a hromadia bohatstvo, proti kaste bohatých ktorí využili poslednú vojnu na zneužívanie dnešného mieru. Bude to úplne nová krížová výprava na obnovenie pravdy a spravodlivosti.“
Mesto pod velením commandanteho žilo vlastným životom. Bol to život revolučný, ktorý prirodzene neschvaľoval každý. Je treba uviesť, že s ideologickými protivníkmi sa ozbrojená moc a predovšetkým legendárni Arditi – „temní serafíni ďalšej Apokalypsy“, nemaznali. Ako bola koncom septembra na príkaz premiéra Nittiho spustená pozemná a námorná blokáda, boli životné podmienky v meste čoraz ťažšie. Od D’Annunzia sa pomaly odvracali jeho politickí aj finanční podporovatelia. V tejto zhoršujúcej sa situácii vyhlásil commandante v novembri mesto za „pevnosť v dobe vojny“. Jeho ambície po vyhlásení Regentstva Carnaro prirodzene siahali ďalej, než byť vládcom mestského štátu. Táto doba bola zrodením masovej politiky a vlády. Presne tak, ako sa to dialo v Rusku pod vedením boľševikov. Revolúcia z Fiume však mala byť nacionalistickou odpoveďou na tú boľševickú. Mala byť odpoveďou talianskou a neskôr možno aj európskou. Aj D’Annunzio a jeho Legionarii túžili po vývoze revolúcie. Začať chceli v Dalmácii a dokončiť ju v Ríme. Básnik vojny a lásky a súčasne hlava slobodného štátu, sa vojnovou loďou preplavil do mesta Zara (Zadar), kde bolo sídlo guvernéra Dalmácie, admirála Milla. Ten ho v rozhovore ubezpečil, že talianske sily Dalmáciu udržia. Tento sľub, ako aj sľuby iných však nebol dodržaný. Fiume zostalo politicky izolované a bez šance na pripojenie k Taliansku. V tejto situácii vedenie Regentstva Carnaro 9. septembra 1920 vyhlásilo úplnú nezávislosť. Spor medzi Rímom a commandantem sa vyhrotil. Situácia nakoniec vyvrcholila až zbytočným a impulzívnym D’Annunziovým vyhlásením vojny materskému Taliansku. Hraničný spor Talianska s novovzniknutou Juhosláviou sa ťahal už pridlho a fiumský experiment situáciu vláde v Ríme ešte viac politicky komplikoval. Na základe vzájomnej zmluvy preto oba štáty Fiume uznali kompromisne za nezávislý mestský štát. D’Annunziova vláda však musela byť odstránená. Stalo sa tak v dňoch 23. až 30. decembra 1920, kedy talianske námorníctvo hrozilo ostreľovaním vládnych budov a kasární v meste. Do histórie sa to zapísalo ako Vianočná vojna. Po krátkom ozbrojenom odpore sa nakoniec D’Annunzio vzdal. Pre mnohých, ale ostal hrdinom revolúcie.
D’Annunziov fiumský projekt sa pre mnohých stal hrdinskou a morálnou alternatívou voči buržoáznym politikom finančne zabezpečeným vďaka korupcii a klientelizmu. Aká jasná paralela so stavom dnešnej politiky! Historici liberálneho, či ľavicového zamerania označujú tento režim za akéhosi priameho predchodcu neskoršieho fašizmu. Je síce pravda, že fašizmus sa hojne inšpiroval týmto politickým experimentom, no je potrebné uviesť aj to pomyseľné „Bé“. Treba pripomenúť, že ústava ako základný dokument tohto štátu mala výrazné demokratizačné prvky. Demokratické často v pôvodnej, „neskreslenej“ podobe. Tiež treba znovu zdôrazniť, že na tvorbe tohto dokumentu sa väčšou mierou podieľali ľavicoví syndikalisti a revoluční odborári, než klasickí nacionalisti. Nie je teda na mieste označovať Regentstvo Carnaro za výhradne nacionalistický, či pravicový projekt. V skutočnosti je režim vo Fiume ťažko klasifikovať bežnými poučkami a „izmami“. Toto politické dobrodružstvo však odštartovalo novodobú éru masovej politiky v západnej Európe. Hlavnou črtou tohto režimu bol voluntarizmus, angažovanosť ľudí, ktorí sa predtým nemali šancu politicky angažovať a radikálne odmietnutie materializmu. V určitom zmysle to bola vojenská republika so štátnym kultom ako v antickej polis. V poslednej fáze sa dokonca odvracia od tradičného kolonializmu, naopak kritizuje jeho neduhy a ponúka spoluprácu ujarmeným národom naprieč vtedajším svetom. Rozhodne to bolo pätnásť mesiacov pôsobenia politickej avantgardy, ktorú považovali za hrozbu liberáli, socialisti, komunisti, kapitalisti, aj konzervatívci. Bol to experiment obsahujúci prvky pôvodnej gréckej demokracie, futurizmu, stredovekého cechového korporativizmu, nacionalizmu a štipky anarchizmu. Bola to v mnohom utópia, no utópia, ktorú oni reálne žili.
PETER LENGVARSKÝ
Reconquista č. VIII a IX
Zdroje:
HUGHES-HALLET, Lucy. The Pike. London: 2013
ROSSI, A. Pochod na Řím. Praha: Fr. Borový, 1938
MILZA, Pierre. Mussolini. Praha: Volvox Globator, 2013
GERWARTH, Robert a KOL. War in peace. Oxford: Oxford university press, 2012
GERWARTH, Robert. Poražení. Praha: Paseka, 2018
ROBERTS, D. David. The Syndicalist Tradition and Italian Fascism. University of North Carolina Press, 2009
PROCACCI, Guliano. Dějiny Itálie. Praha: NLN, 2010
