V čase vzniku časopisu, ktorý práve čítate, bolo ďalším krokom vymyslieť mu názov. Padlo niekoľko návrhov no nakoniec zvíťazil názov Reconquista. Najviac vystihoval myšlienku, ktorá spojila všetkých okolo tohto projektu.
Pojem reconquista(latinsky znovudobytie) sa primárne vzťahuje na udalosti ôsmeho až pätnásteho storočia, kedy sa kresťanské kráľovstvá na Pyrenejskom polostrove snažili znovu ovládnuť územia celé stáročia okupované moslimskými Arabmi a Beduínmi. Bolo to obdobie plné útrap, ale aj sebaobetovania a hrdinstva, vďaka ktorému sa polostrov opäť dostal do kresťanských, teda európskych rúk. Dnes je situácia na európskom kontinente v porovnaní s tým čo prežívali súčasníci v období španielskej a portugalskej reconquisty, vo viacerých smeroch podobná, ak nie ešte ťažšia. Tento stav ale neprišiel náhle a bez príčiny. Európa sa do tohto stavu dostávala postupne. Prvopočiatok problémov našej doby môžeme hľadať už v tzv. Veľkej francúzskej revolúcii (udalosti rokov 1789-1799 a následný teror Jakobínov), ktorá zámerne ničila všetko tradičné a overené stáročiami. Nasledovala prvá bratovražedná vojna európskych národov pred sto rokmi, ktorá prerástla do celosvetového vojnového besnenia. Mier po nej sotva vydržal dve desaťročia. Ďalší svetový konflikt obludných rozmerov, bol pre ľudí európskeho pôvodu ešte tragickejší, ešte smrtonosnejší a v dôsledkoch taký paralyzujúci, že na desaťročia oslabil silu kontinentálnej Európy.
Celkovo bolo minulé storočie poznačené zápasom rôznych ideológií, no azda najpodstatnejším bol zápas medzi komunizmom a kapitalizmom. Zdalo sa, že pádom niekdajšieho východného bloku, ktorý v roku 1991 vyvrcholil rozpadom ZSSR, nastane nová éra. Obdobie budovania šťastnej, demokratickej a blahobytom obdarenej budúcnosti. Z ilúzií sa však vykľulo drsné vytriezvenie. Chaos divokej privatizácie, krachov celých výrobných odvetví, masovej nezamestnanosti a nástupu bezohľadnej vlády novej oligarchie tvorenej často ex-komunistami, ktorí prešli „rýchlo kurzom“ demokracie a ľudských práv. Malá časť našej spoločnosti sa vyšvihla na jej vrchol a priamo úmerne s ňou drvivá väčšina postupne padala až na sociálne dno.
Dnes už by nám malo byť jasné, že tak ako spoločnosť odsúdila zverstvá viacerých režimov minulého storočia, ani cesta liberálneho kapitalizmu nie je to, čo spoločnosť potrebuje pre svoj zdravý vývoj. Určite to nemôže byť liberálny kapitalizmus, ktorý neuznáva žiadne hodnoty okrem peňazí. Prirodzene, mnohí budú voči tomuto tvrdeniu namietať a poukazovať na výdobytky ako sú ľudské práva a sloboda. Tieto hodnoty sú však uplatňované veľmi selektívne. Zvyčajne podľa toho, čo sa mocným tejto doby práve hodí. Na piedestál svojich hodnôt liberalizmus postavil namiesto národa len totalitný multikulturalizmus, ktorý ničí naše národné genofondy. Na miesto rodiny podporuje zvrátenú gender ideológiu a kultúru vymenil za nákupné centrá a seriály, často hraničiace s primitivizmom.
Ešte nie je neskoro položiť si otázku, aký politický systém by mohol zabezpečť ten očakávaný zdravý vývoj spoločnosti. V nedávnej minulosti existovalo viacero politických koncepcií, ktoré sa zvyknú označovať ako tzv. Tretia cesta. Tretia cesta po komunizme a kapitalizme. Niektoré z týchto koncepcií dosiahli nemalé pozitívne výsledky. Iné buď dopadli katastrofálne, alebo postupne upadli do zabudnutia. Podstatou ale je, že máme kde hľadať inšpiráciu a hlavne ponaučenie, čoho sa v budúcnosti dôsledne vyvarovať. My Slováci sa môžeme hrdo inšpirovať napríklad aj myšlienkami nášho velikána Ľudovíta Velislava Štúra, ktoré nie sú dodnes docenené. Inšpiráciu môžeme tiež hľadať v myšlienkach tzv. nemeckej konzervatívnej revolúcie z 20. a 30. rokov či tzv. Novej pravice zo 70. a 80. rokov minulého storočia. Musíme hľadať cestu, ktorá znova dodá energiu do takmer vyschnutého tela našej Európy. Jasne sa totiž ukazuje, že liberálny experiment zlyhal. Súčasná forma demokracie ani zďaleka nefunguje tak, ako nám je médiami neustále podsúvané. Treba si tiež uvedomiť, že doba úzkoprsých národných nacionalizmov je nenávratne preč a nesmie sa vrátiť. Európa buď nájde cestu k prirodzenému zjednoteniu svojich národov a navráti sa na scénu svetovej politiky ako plnohodnotný hráč, alebo bude tak ako posledných sedemdesiat rokov, len nepodstatným pešiakom v boji Západu s Východom. Píšem o Európe ani nie tak v geografickom zmysle, ale o kultúrnom a politickom zväzku európskych národov, ako tvorcov jedinečnej civilizácie, bez ktorej sa tento svet nezaobíde. Zachovať kultúru, hodnoty a ideu Európy však nepôjde tam, kde Európanov nahrádzajú alogénnymi cudzincami. Presne to sa už desaťročia deje na západe starého kontinentu. Pokiaľ národy ako Francúzi, Nemci, Taliani či Španieli v sebe znovu nenájdu odhodlanie budovať vlastnú budúcnosť, musí sa ostatná časť Európy poobzerať po inom, ohraničenom projekte svojej sebazáchovy v tomto globalizovanom svete. Inak sa ocitneme v encyklopédii zaniknutých civilizácií.
Jednou z takých možností je oprášiť staršie projekty a upraviť ich pre potreby nášho veku. Možným príkladom hodným zváženia je napríklad koncept Intermarium (Medzimorie). Tento projekt bol stvorený veľkým poľským revolucionárom a štátnikom Pilsudským a jeho základnou myšlienkou bolo vytvoriť mocnú protiváhu medzi agresívnym ZSSR a dravým Nemeckom. Protiváhu medzi Západom a Východom. Tento projekt je hlavne po vývoji posledných troch rokov stále atraktívnejší. Podrobnejšie o téme Intermaria ale niekedy inokedy v samostatnom článku.
Faktom nateraz zostáva, že Západ nám politicky diktuje prijatie státisícov nežiaducich imigrantov a sám dobrovoľne smeruje k zániku. Východ je naopak čoraz agresívnejší a otvorenejší vo svojej neobolševickej rétorike. Napriek snahe Moskvy pôsobiť oproti svojim západným súperom konzervatívne, ponúka takmer totožnú multikultúrnu totalitu s imperiálnymi chúťkami nenásytných oligarchov.
Prirodzene, my nie sme v postavení ovplyvňovať celoštátnu politiku a geopolitiku už vôbec nie. Môžeme však ľuďom ukázať alternatívy vývoja, trpezlivo pracovať vo svojich regiónoch a nadväzovať kontakty s rovnako zmýšľajúcimi Európanmi v zahraničí. Môžeme vytvárať aktívnu spoluprácu medzi mladými Európanmi, ktorí v sebe cítia energiu a odhodlanie budovať Novú Európu, ktorej základným kameňom bude tradícia. Je pred nami množstvo výziev. Nie je to len problém ilegálnej imigrácie, ktorú môžeme smelo nazvať riadenou inváziou, či výmenou pôvodného obyvateľstva. Priepastné sociálne rozdiely, na ktoré nadväzujú ďalšie sociálne problémy, s veľkou pravdepodobnosťou v budúcnosti vyústia v priam gigantické problémy týkajúce sa kvality životného prostredia. Napriek tomu, že vo väčšine európskych krajín je sloboda prejavu zaručená ústavou, v reálnom živote to v rámci politickej korektnosti neplatí. Ľavicoví liberáli majú plnú politickú a mediálnu nadvládu, čím si vyslúžili povesť mediokratov. Naopak konzervatívnejšie uvažujúci ľudia pod vplyvom strachu z perzekúcie s prezentáciou svojich názorov váhajú. Práve odstránenie toľko diskutovanej politickej korektnosti musí byť jednou z našich prvoradých úloh. Našou ambíciou nie je nič menšie, ako postupne znovu získať Európu pre jej národy a budovať jej lepšiu a bezpečnú budúcnosť. Chceme Našu európsku Reconquistu a preto opúšťame vody temnej politickej reality a vplávame do vôd odvážnych ideí a hrdej budúcnosti.
Peter Lengvarský
