Ján Litecký Šveda: Oko uragánu

Kniha sa člení na dve časti – uragán v novembri (1989) a uragán v auguste (1944). Autor obidva momenty spája do jedného celku – a to v obidvoch prípadoch ako víťazstvo síl, ktorým vôbec nešlo o nastolenie akejsi demokracie, ale práve naopak – zmocnenie sa  štátu aj s jeho občanmi a inštaláciu režimu podľa svojich predstáv so všetkými dôsledkami. Autor správne hodnotí jednotlivé kroky, ktoré by museli byť v normálnej a slušnej spoločnosti minimálne súčasťou spoločenskej diskusie, ak nie priamo nepríjemných otázok, ktoré sú ale u nás celé desaťročia priamo ostrakizované, ba dokonca kriminalizované. „Ešte v roku 1999 sa konalo stretnutie potomkov partizánskych obetí s vtedajším ministrom spravodlivosti Jánom Čarnogurským. Naivita niektorých ľudí je fakt nekonečná. Okrem toho, že ich zľahka odbil tým, že na nejaké rehabilitácie či odškodňovanie nie je politická vôľa (veď to bolo zhruba rok po opätovnom nástupe najpokrokovejšej a najdemokratickejšej garnitúry), povedal: „Ak by sme zistili nepremlčateľnosť jednotlivých trestných činov, ktoré možno chápať ako zločiny proti ľudskosti, budeme ich naďalej vyšetrovať.“ Keby ste si náhodou chceli tipnúť, či už náhodou nezistili, že tu boli nejaké zločiny proti ľudskosti, môžem vás upokojiť – nie, nezistili. A pokiaľ bude pri moci KDH či rôzni neoeštebáci, ani nezistia. „

Ale nielen to: „Ktože to vlastne boli tí odvážni molodci, komisári pokroku, ktorí sem prišli šíriť Stalinovu ľudovú demokraciu? Pod presilou faktov a po oslabení cenzúry už ani naši „demokratickí“ publicisti nemôžu veľmi popierať, že v 20. a 30. rokoch sa v ZSSR páchali beštiálne zverstvá. A ich nositeľmi boli komisári a vojenskí velitelia – presne tí, ktorí prišli začiatkom 40. rokov na Slovensko, aj s ich neoceniteľnými skúsenosťami z občianskej vojny. Na ilustráciu uvediem niekoľko spomienok na to, ako sa za pomoci vojenských komisárov kalila oceľ z knihy Viktora Surovova „Očista“. „Vo Voroneži boli mučení civili aj zajatci vsadení do sudov, pobitých zvnútra oceľovými klincami a sudy sa kotúľali po zemi. Na čelo im vypaľovali päťcípu hviezdu. Duchovným na hlavu narážali korunu z ostnatých drôtov. V Caricyne a Kamyšine ľuďom pílou rezali kosti. V Poltave a v Kremenčuku boli všetci kňazi narazení na koly. V Odese boli mučení hlavne dôstojníci. Reťazami ich pripútali k doskám a pomaly zasúvali do ohniska lodných kotlov. Iných trhali na kusy morskými navijakmi. “ A tak ďalej, už len samotné odpisovanie mi robí problémy. Najzaujímavejšie na tom je, že len čo prekročili slovenské hranice, udial sa zázrak a z patologických boľševických sadistov sa stali „hrdinskí nositelia slobody“, po ktorých treba pomenovať ulice, námestia či aspoň ospievať v literatúre pre pamäť vďačných Slovákov.“

Závery a postrehy autora sú viac aktuálne aj v dnešnej dobe, kedy sme boli svedkami laškovania mnohých so Zväzom protifašistických bojovníkov, o čom autor tiež prináša jasné svedectvo: „Takže teraz sa nikde  nedočítame, že to bola od začiatku militantná organizácia, ktorá najmä v 50. rokoch stála na strane toho najväčšieho komunistického teroru, dokonca ho podnecovala a vyžadovala rozsudky smrti nad „nepriateľmi ľudu.“ Nehovorí sa ani o tom, že medzi jej prominentných členov patrili aj masoví vrahovia, ako napríklad súdruh Pazúr, ktorý povraždil aj desiatky malých detí. Spoločnosť priam do tanca. Je to tiež jedna z organizácií, ktorá sa mala postaviť mimo zákona, samozrejme, keby tu bola ozaj protikomunistická revolúcia.“

Mnohé ďalšie hodnotné postrehy nájdete práve v tejto knižke, ktorá je i dnes vysoko aktuálna.