Inak celkom obyčajný prestup hokejistu sa nafúkol vo veľkú spoločenskú bublinu, ktorá celkom iste behom pár dní spľasne a všetko sa vráti do starých koľají. Napriek tomu si zhrnieme zopár faktov, z ktorých podľa ľubovôle vyvoďte vlastné závery.
Oligarchovia vlastnia športové kluby všade na svete, ale málokde sú prisatí priamo na vládu, ktorá aktuálne celú svoju ekonomiku smeruje do vojenského ťaženia proti susednému štátu viac, ako v Ruskej federácii. Často sú to majitelia rafinérií, alebo oceliarní. Teraz nás nebudú zaujímať ich majetky a cesta akou sa k nim dopracovali, ale ochota s akou rešpektujú vládne nariadenia na podporu „špeciálnej operácie“. https://lnk.sk/rajm
Ruský šport je tradične silno štátom dotovaný a na oplátku vždy pripravený plniť „spoločenské povinnosti“. Preto sú ruskí (rozumej obyvatelia RF) športovci na štáte do veľkej miery závislí a ak si spomeniete na gymnastku Čáslavskú, alebo československých hokejistov, nebolo vždy zvykom v tunajších luhoch a hájoch si pred tým zatvárať oči.
Nie je ťažké uhádnuť, prečo ten istý p. Hudáček, ktorý vehementne protestuje, že vojnu neschvaľuje, nedokázal to isté verejne deklarovať aj počas svojho pôsobenia v KHL. Je pochopiteľné, že ako otec chcel uživiť rodinu. Len je ťažko uveriteľné, že by práve p.Hudáček bol z akéhokoľvek dôvodu na KHL odkázaný, čo jasne dokumentuje fakt, ako rýchlo si teraz našiel iný angažmán. Ibaže by v tom bola „láska k hokeju“…
Mal by si rovnako, ako každý iný športovec uvedomiť, že je aj nositeľom určitých hodnôt, ktoré prostredníctvom toho, čo robí, popularizuje. K tomu zákonite patrí aj to, že sa to niekomu z objektívnych dôvodov nemusí páčiť a alibizmus mu vo vyviňovaní sa nijako nepomôže. Samozrejme, ako by povedal Pierre de Coubertin, peniaze sú aj v tomto prípade až na poslednom mieste…
Počas vojny na Ukrajine už viac ako 400 ukrajinských športovcov zahynulo http://(https://lnk.sk/cbns). Mnohí šampióni, ako napr. Usyk, Lomačenko, Pidručnij, či Horuna bránia svoju domovinu so zbraňou v ruke, no ďalší z nich ani nebojovali a už nikdy ani bojovať nebudú. Sú medzi nimi aj deti, či ženy, ktorých v dôsledku bombardovania, alebo zabitia v zázemí pri plnení nebojových úloh už nikdy na športoviskách neuvidíme. Toto sa nedeje náhodou, ale s požehnaním všetkých, ktorí sú (ne)vedome súčasťou „tichého spoločenského súhlasu“ s krokmi štátnych špičiek RF.
Nie všetci mlčia. Špičkový moskovský obranca Nikita Zadorov pôsobiaci v službách kanadského hokejového klubu Calgary Flames novinárom povedal: ,,Je mi ľúto všetkých mladých chlapcov. Prepáčte, ale namiesto toho, aby sme vychovali novú generáciu, poslali sme ich zomrieť. Budú hovoriť, že mi Západ vymyl mozog. Mám v tom však jasno, viem rozlíšiť dobré a zlé veci, to je môj názor. Myslím, že ruskí športovci a hokejisti v NHL obzvlášť, majú veľký vplyv a nemali by sa báť ozvať http://(https://lnk.sk/ysx2).“
Otvorene tiež priznáva, že sa už do rodného mesta možno nikdy nebude môcť vrátiť. Odkedy je strach súčasťou športu? A pridali sa ďalší. Atletická legenda Jelena Isinbajevová na vojnu zareagovala takto: „Som ženou mieru. Vždy som bola a aj budem.“ Zmazala si z účtov propagandistické fotky s Putinom a presťahovala sa na Tenerife. To v Rusku pochopili tak, že ju „vymazávajú“ (aj keď neveľmi úspešne) z verejného priestoru najmä preto, že bola dlhé roky integrálnou súčasťou putinovskej propagandy. Aj keď neskoro, ale predsa. Otvorene proti vojne vystúpili aj ďalší, napr. bývalá volejbalistka Gamovová.
O čom je šport ak nie o fair play a o olympijských hodnotách? Je „športové“ ticho súhlasiť s likvidáciou súperov, aby som s nimi nemusel bojovať na športovisku? Až na hore uvedené výnimky je tento prístup u ruských športovcov štandard. S prihliadnutím na to, že desiatky svetoznámych vedcov, literátov a umelcov bolo z obáv o vlastnú bezpečnosť v priebehu 20.-teho storočia nútených emigrovať, alebo v opačnom prípade boli internovaní, či štátom cenzurovaní, sa zrejme nič zásadné v ruskej spoločnosti nezmenilo. Cíti sa byť p.Hudáček súčasťou takejto ruskej spoločnosti? Nevedno. Prečo by mal byť tichý súhlas normou pre napr. slovenských športovcov? To je tá profesionalita?!
Od hokeja ani nemusíme ísť ďaleko. Urobme si malý výlet do minulosti. V roku 2012 sa stal súčasťou KHL aj klub HC DONBASS. Jeho prvým trénerom v tejto súťaži bol istý Július Šupler, legendárny to slovenský hokejový tréner, ktorý priviedol národný tým z „C“ kategórie medzi elitu. V porovnaní s napr. slovenskými klubmi tam hneď v nasledujúcej sezóne skončil oveľa úspešnejšie, na solídnom 6. mieste. Dnes klub v svojej pôvodnej forme de facto neexistuje, no aspoň ich štadión v Družkivke bol 2. januára 2023 „športovo oslobodený“ bombardovaním.
Takže znova, o politike a peniazoch je šport až na „poslednom mieste“, a preto má autenticita mestskej futbalovej ligy, alebo športový duch školákov s basketbalkou kdesi na priedomí paneláku, u mňa prednosť. Čo ale nepochopím je absurdná naivita a ačohentizmus všetkých tých „konzervatívcov“ a pseudovlastencov, ktorí päty lížu vyslúžilým rezíduám minulého režimu, oportinustom, či novodobým súdruhom. Tí najhlasnejšie volajú po depolitizácii športu, ktorá im doteraz sotva kedy vadila. Je komické, keď sa „kriticky mysliaci“ aktivista rozhorčuje nad niekým, kto si dovolí nijako neutajovanú skutočnosť, že ruský šport je integrálnou súčasťou štátnej propagandy, odsúdiť. A čo ak náhodou ten istý človek nijako neschvaľuje transrodové šialenstvo, ani dúhové kampane v športe kdekoľvek inde na svete?! Toto si nijako neodporuje, práve naopak, sú to rovnako zvrátené, zhubné v dôsledkoch a preto odsúdeniahodné veci. Toto jeden a ten istý, zdravý a všetko národné si ctiaci prístup. Zrazu sa našlo kopec ľudí odsudzujúcich „americké vojny“, ale tá „ruská“ sa im vidí akási „vznešenejšia“, tak vidia väčší zmysel v lamentovaní nad obeťami bombardovania spred 20-tich rokov, pretože to je teraz „aktuálne“ a môže zachrániť životy nevinných. Tak chcete, či nechcete odpolitizovať šport? A aj keby sa to náhodou podarilo, má či nemá fanúšik právo hodnotiť nešportové prešľapy (doping, drogy, gamblovanie, apod.) svojich preferentov, alebo jediné čo mu bude dovolené je hodnotiť ich športové výkony?!
Na záver ešte jedna skromná otázka. V ruských televíziách určite nevysielajú tváre ukrajinských obetí. Keby p.Hudáček vo februári 2022 videl tváre týchto športovcov (zápasníkov, plavcov, šermiarov, gymnastov, futbalistov, hokejistov, atlétov, strelcov…), rozhodol by sa už vtedy z RF (do Kladna/Frankfurtu) odísť rovnako, ako desiatky iných hokejistov a celé hokejové kluby Jokerit Helsinky a Dynamo Riga?
PS: Niekto by tieto tváre mal ukázať aj tým predstaviteľom MOV, ktorí odsúhlasili účasť ruských športovcov na Parížskej olympiáde. To už je ale trochu iný príbeh…
-fanúšik hokeja-
