František Vnuk: Neuveriteľné sprisahanie

Vydanie knihy z roku 1993 je iba na pár miestach upravené, inak ide o pôvodné vydanie z roku 1964 (napísané i vydané v exile), teda len 20 rokov po udalostiach tzv. SNP.  Sám pôvodca na začiatku knihy, na strane 13, píše, že si je „vedomý, že práca trpí všetkými nedostatkami diela písaného zďaleka a s obmedzeným prístupom k primárnym zdrojom informácií.“ No zároveň je kniha „ukážkou, ako Slováci pozerali na povstanie tam, kde sa dala písať jeho história bez cenzúry, bez ideologického usmerňovania, bez strachu, čo na to povie sused, brat, alebo obávaný prokurátor.“

Dielo pôsobí doslova osviežujúco, nebolo písané pod ničím tlakom, a hoc pôvodca bol už v roku 1989 pristarý (podľa vlastných slov uvedených inde) na „kutranie“ sa v domácich archívoch, kniha má čo ponúknuť i súčasnému čitateľovi. Mnohé tvrdenia z knihy, za ktoré bol tak za minulého, ako i za súčasného zriadenia Vnuk neraz osočovaný, sa už vyskytujú i v súčasných, nikým nespochybňovaných prácach (Jablonický, Majewski, Hruboň, Lacko), a celkovo doteraz nik Vnukove tvrdenia a závery nevyvrátil – boli iba taktne obchádzané, či vysmievané (Mičev). Navyše boli písané v čase ešte pomerne čerstvých spomienok na toto obdobie a zároveň ešte pred zlomovými dejinnými udalosťami – ako inváziou „spojeneckých“ vojsk Varšavskej zmluvy v 1968, či pádom komunizmu vo východnom bloku v 1989, zánikom ZSSR v roku 1991, či rozpadom ČSFR o rok neskôr a vznikom samostatného Slovenska. Samozrejme, niektoré čísla si dnes zasluhujú úpravu, ale na celkový výsledok valný dopad nemajú: napr. z necelých 100 000 slovenských Židov prežilo ich vojnu 10 000, a nie 20 000, ako uvádza Vnuk; i počty povstalcov a partizánov sú presnejšie v novšej spisbe (Hruboň, Lacko).

Vnuk v tejto knihe šokujúco kritizuje prezidenta Tisu, ktorý, ako stojí na strane 53, „aj v ťažkých kritických okamihoch hľadel na problematiku, obrazne povedané, z okna bánovskej fary,“ a nezakročil proti rozkladným živlom v armáde, ktorá sa následne nedokázala vysporiadať so sovietskymi záškodníckymi jednotkami vysadenými na území štátu (A. S. Jegorov, P. A. Veličko, A. A. Snežinský…), a ktoré aj podľa tvrdení pamätníkov i súčasnej odbornej spisby (Jablonický, Lacko, Majewski) dopúšťali sa ohavností tak voči civilistom, ako i povstalcom. Rovnako podrobuje kritike i mnohých funkcionárov režimu, ako aj to, že ľudáci vo svojej naivite a dobrosrdečnosti  postavili do svojich služieb ako erudovaných odborníkov bývalé československé kádre, nehľadiac, či prehliadajúc ich dovtedajšiu politickú kariéru. Tí sa potom v príhodnej chvíli odvrátili a vrátili sa k starým pánom. Až nápadne sa to podobá na to, čo sa udialo po vzniku druhej Slovenskej republiky v roku 1993 – a totiž, že postupne sa do jej riadiacich funkcií predrali všetci tí, ktorí si jej vznik nielenže neželali, ale mnohí proti nej a národovcom i vystupovali, čo sa deje dodnes. Takisto z nemeckých archívov cituje dobové sťažnosti slovenských úradov či slovenského ministerstva zahraničia, adresované nemeckej strane ostro kritizujúce počínanie si nemeckých vojsk na Slovensku – čo nezničili partizáni a povstalci, to si prisvojili Nemci. Zvlášť hodnotné sú depeše nemeckého vyslanca na Slovensku H. Ludina, ktoré posielal do Berlína o aktuálnej situácii na Slovensku, ako aj ďalších nemeckých pohlavároch (napr. gen. Bergera, povereného pacifikáciou SNP, či komunikáciu s ministrom zahraničia Nemecka Ribentroppom).

Vnuk jednoducho neoznačuje prídavnými menami a prívlastkami ako hrdinský, za slobodu bojujúci apod. ani partizánov 32 národností, ani k povstalcom pod hrozbou smrti zmobilizovaných vojakov slovenskej armády, ba ani nemecké či sovietske jednotky. Stroho, stručne a jasne, bez emócií a na základe prameňov opisuje bôľ a strádanie svojho národa. Odhaľuje aj politické ťahy E. Beneša s jeho londýnskou kamarilou, nečestnú hru Stalina a komunistov celkovo, ako aj tzv. demokratického odboja. Na základe sledu udalostí logicky vysvetľuje príčiny a pohnútky konaní, ktoré ani v dnešnej dobe inak nedávajú zmysel, resp. na ich vysvetlení z pochopiteľných príčin ohýbači histórie nemajú záujem.