Jozef Vrba: Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi

Svedectvo Jozefa Vrbu, ktorý od roku 1936 pracoval ako riaditeľ Živnostenského úverného ústavu v Bánovciach nad Bebravou. Približuje pomery počas prvej Československej republiky, ktoré mali za následok ožobračovanie obyvateľstva a následné vysťahovalectvo najmä zo Slovenska. V meste ako kňaz pôsobil práve neskorší slovenský prezident J. Tiso, ktorý aj s ostatnými predstaviteľmi HSĽS pochopil úverové otroctvo a rozhodli sa mu čeliť zakladaním úverových družstiev. Snaha o autonómiu Slovenska nebola motivovaná len národno-emancipačnými snahami, ale aj ekonomickou stránkou – kedy Slovensko bolo v postavení nesvojprávnej kolónie na ktorú tvrdo dopadali následky Veľkej hospodárskej krízy v 30.-tych rokoch. Po vzniku samostatného Slovenska opisuje nadšenie, akým ho verejnosť privítala, čo dokumentovala aj zbierka na národný poklad, do ktorej sa obyvatelia masovo zapojili, ale aj nevídaný dobrovoľnícky nástup voči maďarskej agresii v prvých dňoch štátnosti. Vysvetľuje okolnosti za akých zložitých podmienok si štát udržiaval svoju suverenitu až po známy salzburgský diktát v roku 1940, kedy bol odstavený F. Ďurčanský, snažiaci sa o nezávislú slovenskú politiku. Nevyhýba sa ani problematike arizácii, ktorá však vo vysvetlení dostáva úplne odlišný výklad, ako dnešné skratkovité zjednodušovanie. A napokon vysvetľuje i postoj k nemeckému „Endlösungu“, či tzv. SNP, ale aj súvislosti s „oslobodzovaním“ spojeným s bezbrehým rabovaním sovietskou, či nastupujúcou československou mocou, či o zásobovaní a postavení Slovenska v roku 1945, ako aj náladami verejnosti, odlišnými od tých, aké sú dodnes prítomné v oficiálnej a „nespochybniteľnej“ historickej „pamäti“ . Keďže bol blízkym spolupracovníkom prezidenta J. Tisu, jeho svedectvo zo stretnutí je neoceniteľné. A hoci kniha vyšla už v roku 1998, jej obsah je dnes v dobe kultúry vymazávania a progresívneho masírovania verejnej mienky a prekrúcania historickej pravdy vysoko aktuálny.