Jozef Bábik: „Keď prišli Rusi…“

Zápisník o dianí v Banskej Štiavnici na jar 1945 na pozadí vojnových udalostí je unikátnym svedectvom doby. Nie je známy podobný prameň z iného slovenského mesta. Denníkové zápisky prinášajú obraz historickej udalosti, aký si utvorila väčšina priamych svedkov tejto doby. No odlišný od obrazu „oslobodenia“, aký nám desiatky rokov modelovali povojnové režimy či politici na rečníckych tribúnach. „Hrôza. Také dni Štiavnica nezažívala od tatárskeho plenu. A vraj iné mestá sú na tom ešte horšie“, vyjadril svoje dojmy o pôsobení sovietskeho vojska v Banskej Štiavnici mladý kaplán Jozef Bábik v utorok 13. marca 1945, týždeň po tom, ako mesto „oslobodili“ sovietske vojská. Namiesto slobody však zavládol zákon silnejšieho – vykrádačky, rabovania, plienenia, okrádanie priamo na ulici, znásilňovania žien, vybavovanie si účtov a záhadné vraždy zhodené na nejestvujúcich „vlasovcov“ boli na dennom poriadku. „Jeden i druhý sused prišli o všetko. Len čo mal na sebe a so sebou… Takto to bežalo celý deň, takže nebolo jedno miesto, kde by neboli vnikli. Keď som sa večer pozrel na náš dom, nechcel som uveriť, ako môže vojna také niečo tak chytro urobiť… A nad to všetko prišli zvesti o násilných smilstvách so ženami. Bez každého rozdielu… Podotýkam, čo zažili ženy v našom kryte len v tento deň, to sa nedá slovom vyjadriť. Pri každom kroku po schodoch sa triasli ako šialené…“ Po prvotnom rabovaní a násilnostiach prišla na rad aj dôkladná ekonomická sabotáž. „…Dali mi 200 korún – nových československých… Pravda, ceny nemajú. Ale platia ako naše slovenské koruny….Len máločo dostať. A drahota stúpa, lebo vojaci majú tých vojnových papierov plné vrecká. “ Napokon sa pristúpilo aj k „evakuácii“ nábytkov a zariadení, vraj aby sa „nezničili.“ Skončili však v ZSSR. Ako celé „oslobodenie“ vnímali skutočne slovenskí obyvatelia je zrejmé aj zo zápisu z 2. júna 1945, kde ľudia na mnohých miestach Slovenska vypískali novú politickú reprezentáciu a prevolávali na slávu Tisovi. „Osloboditelia nás oslobodzujú. Od koží, cigariet… Ba nestydia sa v Bratislave oberať  našich zajatcov z Nemecka o to málo, čo si odtiaľ nesú!“ No bravúrne a nadčasovo si všimol slovenskú vlastnosť, ktorá je v našej spoločnosti prítomná dodnes. Ihneď po obsadení bola zvesená slovenská zástava a nahradená československou, ba i dvojkríž zmizol z poštových pečiatok. Sovietske vojská čoskoro vystriedali rumunské. „Jedno sa mi páči u Rumunov, že si držia svoje. Na žiadnom rumunskom aute som nevidel inú zástavu mimo rumunskej. Na našich autách veje všetko možné a najmä červená, ale mnohým ani to nepomohlo, aby im bratia Rusi nezabrali auto! Len nie naša národná slovenská! Ešte sme ďaleko od národného uvedomenia väčších národov! Vždy chceme len iným slúžiť, druhým sa priam natískať!“ Je neuveriteľné, že tieto slová napísané v roku 1945 sú žiaľ vysoko aktuálne aj dnes.