Martin Lacko: Keď slovenské povedomie bolo prenasledované ako fašizmus

Prípad Jána Kamila Beňadika z roku 1958

Prenasledovanie Slovákov v Československu malo viacero podôb a etáp. Po retribučnom súdnictve, ktoré trestalo za angažovanie sa v autonomistickom a národnoštátnom zápase, prišiel pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov a v roku 1958 na „zvyšky ľudáctva“. Bez ohľadu na premenlivé a účelové propagandistické nálepky mohol byť postihnutý každý, ktorý hovoril o národnom záujme, o právach Slovákov. Zjednodušene povedané, v 50.rokoch všetko výsostne slovenské mohlo byť kvalifikované ako nacionalistické, ľudácke, protičeské, a teda protištátne. Jednou z obetí protislovenského pohonu bol aj učiteľ a národný aktivista Ján Kamil Beňadik (* 1912, Brezany, + 1973, Nitra). Bol trikrát obvinený a súdený. Za vyučovanie dejepisu v slovenskom duchu bol v roku 1958 vyšetrovaný a napokon v mene Československej republiky, odsúdený na tri roky nepodmienečne. Priťažila mu aj účasť v obrannej Malej vojne s Maďarskom v roku 1939, držba Hlinkovho životopisu, či dokonca divadelná hra na oslavu slovenčiny, ktorú napísal. Súd jeho postoje označil za prejav „ľudáckeho fanatizmu, fašizmu, protičeskej nenávisti“,  a kvalifikoval ako podvracanie ústavnej jednoty ČSR. Hoci od prípadu uplynulo takmer 60 rokov, je aktuálny aj dnes, keď čelíme novej vlne protislovenskej a protikresťanskej nenávisti a prenasledovaniu Slovákov za prejavy ich národného povedomia, či už zo strany médií alebo štátnych orgánov. Paradox najnovších slovenských dejín je i to, že po J. K. Beňadikovi ako skutočnom národovcovi prenasledovanom komunistami nie sú pomenované ulice ani námestia, na rozdiel od „buržoáznych nacionalistov“ súdených v tej dobe, presvedčených komunistov – ako napr. Laca Novomestského a ďalších boľševikov, ktorý dodnes hyzdia slovenské ulice či námestia. V knihe sa nachádza i množstvo autentických dokumentov, ktoré dokresľujú manipulácie ŠtB a vtedajšie reálie, na základe ktorých bol spustený monsterproces.