Články s podobným obsahom na našej stránke nevychádzajú a pravdepodobne ani pravidelne vychádzať nebudú. Ale tentokrát urobíme výnimku a článok našej čitateľky zverejníme. Je dôležité, aby interakcia medzi redakciou časopisu RECONQUISTA a čitateľmi fungovala. Naša redakčná adresa (redakcia@reconquista.sk) je vám kedykoľvek k dispozícii. Príjemné čítanie.
Slovensko je malá krajina ležiaca v srdci Európy, krásou sa jej nevyrovná žiadna iná. Má hory, lesy, lúky, jazerá a množstvo tradícií, ktoré nám zanechali naši predkovia. Najkrajšou tradíciou je tá, v ktorej sa spomína postava svätého Mikuláša. Niektoré zvedavé deti sa pýtajú, či je Mikuláš bytosť skutočná alebo rozprávková. Na túto otázku sú príliš skúpe odpovede. Dozvedáme sa toto: sv. Mikuláš žil na prelome 3. a 4. storočia na polostrove Malá Ázia. Keď sa raz plavil loďou do Mesta Myra, cez palubu spadol do mora človek a on ho zachránil. V tom čase si kresťania v meste volili biskupa. Zachránený človek i ostatní z lode za tento hrdinský skutok mu dali k zvoleniu svoje hlasy. Kade chodil, tade dobré skutky robil – skutky milosrdenstva, dary dával počas noci do okna. Tak obdaril aj 3 sestry peňažným darom na veno, bez ktorého sa nemohli vydať. Týmto spôsobom pomáhal aj deťom. Jeho najlepším vykonaným skutkom v danej dobe bolo postavenie nemocnice. V dobrých skutkoch ho začali kresťania v meste Myra napodobňovať, a tak sa v minulosti zrodila mikulášska tradícia – nasýpanie darčekov do topánok v noci 6. decembra.
Deti Mikuláša milovali, jeho postavy z papiera vystrihovali a lepili na okná, skladali o ňom básne, riekanky, piesne. Na hodinách kreslenia ho maľovali pestrými farbami, výkresy vystavovali, robili súťaže. Mikulášskych piesní bolo v minulosti na výber. Nástupom komunistov k moci (po 2. svetovej vojne) počet piesní začal klesať. Uvalili na veriacich balvan náboženskej neslobody, čím sme tieto skvosty stratili. Mládež ich nahradila rôznymi atrakciami zo Západu. Táto pieseň akoby zázrakom sa zachovala:
Mikulášku, dobrý strýčku,
modlím sa ti modlitbičku.
Zlož tu svoju plnú nôšku,
daj nám z darov tvojich trošku.
Či koláčka medového,
či koláčka makového,
veď ty strýčku Mikuláš
mnoho dobrých vecí máš.
Mik, mik, Mikuláš, mnoho dobrých vecí máš.
Oslava Mikuláša sa nemohla uskutočniť bez jarmoku nazývanom mikulášsky. Veď najprv musel sedliak nakúpiť, aby mal čo nasypať do topánok. Na jarmok sa pripravovali takmer všetky osady a dediny, išli vozy so záprahom koní, volov, niektorí naň chodili peši. Cesta trvala dlho – niekoľko hodín. Bola by to tragédia, keby sa na tak dlhej ceste na voze niečo poškodilo.
Roľníci chystajúci sa na mikulášsky jarmok aj celý týždeň venovali oprave svojho dopravného prostriedku veľkú pozornosť. Dopĺňali chýbajúce skrutky, vymieňali poškodené dosky, nezabudli na vypadnuté klince, natierali kolomazom kolesá. Roľníci boli dôslední v každej robote. Príprava voza bola náročnejšia než príprava nevesty na sobáš. Tej stačilo iba dvoje šiat na svadbu, kým roľníkovi na opravu voza množstvo rôznych súčiastok.
Rok čo rok chodieval na jarmok gazda Antonín spolu s manželkou. V práci sa navzájom dopĺňali, on fyzickou silou, a ona bystrým rozumom. Aj svoje štyri deti k práci odmalička priúčali. Hovorí sa, čo sa v mladosti naučíš, neskôr akoby si našiel. Divíte sa, že mal až štyri deti? Trúfal si ich vyživiť aj dobre vychovať. Nie ako dnes v 21.storočí, najviac jedno, alebo nič.
Gazda Antonín do voza pripravil košinu (je to z prútia upletený veľký kôš), v nej sa povezú prasce, preto ju vystlal jemným voňavým senom.
Deti pod dozorom starých rodičov začali z komory vynášať veci na jarmok. To bolo radosti! Výskali a skákali: vrecko bielej fazule, ďalšie čiernej fazule, ktorá diabla vyháňa, alebo na výmenu s niektorým jarmočníkom 50 kusov veľkého bôbu na sadenie, v peci sušené slivky, tri fľaše nefalšovaného medu, dva páry holúbkov pre chorých, päť zväzkov zviazaných pierok z bielych husí, ktoré plietol starý otec (na mastenie koláčov), tri hrudky domáceho tvarohu, tri hrudky žltučkého domáceho masla, vrecko sušených bylín pre chorých, desať vajíčok z posledných troch dní, aby kupujúce paničky gazdu Antonína neohovárali. On ich dobre pozná z predchádzajúcich jarmokov. Sú pyšné, cítia sa bohaté, no nie je to pravda. Je to len pýcha na ulici a h… v truhlici. Pri kúpe sa dlho jednajú, kým predávajúci nezmäkne. V noci chodia do lesa sedliakom kradnúť drevo, aby sa mohli zohriať.
Deti sa ešte tmolia po dvore, malé sa držia maminej sukne a stále ju zamestnávajú otázkami: „Kedy už Mikuláš príde, kde sa túla, koľko nocí sa ešte vyspíme?“. Staršie mlčia, s vypúlenými očami sledujú, aby im nič neušlo.
Päť prasiec z druhého vrhu podriemkáva na voze v košine. Stráži ich gazdiná sediaca na štokerlíku, aby nerobili nezbedu. Príprava na jarmok je skončená, ešte posledný otčenáš na cestu.
Po takmer dvojhodinovej hrboľatej poľnej ceste víta ich priestranné jarmočnisko, krik, štekot psov, smiech, piskot detských píšťaliek, mekot kôz, prekrikovanie, erdžanie koňa, plač malého dieťaťa, ťažko počuť vlastný hlas. Je to pravý mikulášsky jarmok na Záhorí v Šaštíne.
Kto gazdu Antonína zočí, každý sa k nemu hrnie, každý chce od neho kúpiť prasce. Sú krásnej ružovej farby, okrúhle, prikrmované kozím mliekom, o čom treba pomlčať kvôli závisti. Chvostíky majú ako prstienky, sú veľmi životaschopné. Kto by ich nechcel? Gazda ešte ani poriadne nevypriahol, už boli fuč aj bez jednania. Peniaze odovzdal gazdinej, ktorá ich skryla do peňaženky na spodnej sukni, a tak chránila pred stratou a zlodejmi. Gazda zostal so známymi jarmočníkmi v debate. Bol to múdry a skúsený roľník, pomáhal im svojimi radami nezištne.
Gazdiná pobehala celé jarmočnisko, aby zistila cenu svojho tovaru na predaj. Privezený rýchlo predala. Vytiahla pokrkvaný lístok a z neho čítala, čo má kúpiť a do veľkého koša dávala tieto mikulášske darčeky: pre starého otca Taras Buľba, zväzok usušených tabakových listov, pre starú mamu hašlerky (cukríky), lebo sa rada oblizuje, pre gazdu bič s červeným žongolkom a teplé fusakle, pre dve najmenšie dievčatká marcipánové srdiečko, pre chlapcov marcipánové koníky, štyri pomaranče (pre každé dieťa jeden), žiadna čokoláda – lebo kazí zuby, povedal otec, štyri svätojánske chlebíčky (plody rohovníka, karob), pre seba teplé rukavice, a maličké zrkadielko, ktoré môže slúžiť všetkým.
Blíži sa k večeru, naši jarmočníci lúčia sa so svojimi známymi, gazdiná sadá do košiny, zaľahne do jemnučkého voňavého sena, v ktorom sa viezli prasiatka na predaj a spokojne usína. Zvončeky koní ohlasujú príchod jarmočníkov, starí rodičia s deťmi už čakajú pred domom, otvárajú drevenú bránu a s veľkou radosťou sa zvítajú.
Tento opísaný tradičný mikulášsky jarmok sa uskutočnil v malom mestečku Šaštín ešte v roku 1937. Vyrozprávala mi ho takmer 100 ročná Cecília Mrázová, verne a dopodrobna a ako mladistvá sa na ňom zúčastnila.
Vážení rodičia! Ako by prijali takúto mikulášsku nádielku dnešné rozmaznané deti? S nespokojnosťou, hnevom, s trucom, údivom, odmietaním, urazením, neskromnosťou? Príslovie hovorí, kto nie je spokojný s málom, veľkého nie je hoden.
Nech nás všetkých v srdci hrejú verše tejto mikulášskej piesne:
V dolinách, keď za večera stíchne zvonov hlas
z neba na zem keď pozerá prvej hviezdy jas
nad snežnou sa Tatrou vznáša
duch svätého Mikuláša
v každom roku raz.
Odtiaľ schodí do doliny,
kde je Boží chrám.
Do mesta aj do dediny
k tichým chalupám,
do okienka dary vloží
Mikuláš, ten sluha boží,
každým rokom raz.
I pod naše príď okienko,
dávny svätec náš,
deťom našim tiež srdiečko
jak najlepšie znáš!
Slovensko nám poteš celé,
v časy smutné neveselé
svätý Mikuláš.
Vážme si tradície nášho národa, ktoré nám zanechali naši predkovia, lebo národ, ktorý si ich nectí a neváži, na ne zabúda, postupne sa stráca, chradne, duševne umiera, mizne v toku histórie a nakoniec sa stratí úplne.
Antónia Korcová Malíková
