Juraj Hurný ml.: Moje detstvo v Žemberovciach – syn jáchymovského politického väzňa spomína na roky 1953 – 1959

Spomienky syna politického väzňa z 50.tych rokov, zhodnotené slovami historika Martina Lacka: „Nepoznám iné dielo, ktoré by tak podrobne zachytávalo atmosféru 50.-tych rokov očami dieťaťa z politicky perzekvovanej rodiny… Nemohol som sa ubrániť dojmu, že znejú podozrivo aktuálne. Totiž aj dnes, v 21. storočí, sa EÚ vyhlasuje za najdokonalejší a najspravodlivejší systém – podobne ako sa vyhlasoval komunistický režim. Vracia sa pritom snaha o totálnu kontrolu a ovládanie jednotlivca. Podmienkou toho je však rozbitie rodín, ba redefinícia pojmu rodiny, kodifikácia úchylností miesto konceptu prirodzenej rodiny. Toto si dovolili boľševici iba v tých najšialenejších revolučných rokoch, potom aj oni od toho upustili… Do škôl, už malým deťom, sa znova agresívne natláča zvrátená ideológia – tentoraz liberálna. Média klamú viac ako za socializmu, je nemožné v nich povedať pravdu, tobôž otvorene diskutovať. Bežnou praxou sa stalo nálepkovanie, odsudzovanie až perzekúcia inak zmýšľajúcich občanov, vytváranie a živenie obrazu nepriateľa, vonkajšieho či vnútorného, ba i vojnové štvanie. Za „nesprávne“ názory môžete prísť o česť, majetok, ba i slobodu…“

O období 50.tych rokov sa hovorí dnes len málo, ak vôbec, Ani pre demokratické média, školy či cirkev nie je téma zaujímavá. Ľudia sú dnes v zajatí tzv. „antifašistickej propagandy“. Prakticky vôbec nič dnes nevedia o zločinnom boľševickom režime, ktorý bol od r. 1917 v Sovietskom Rusku (ZSSR) a ktorý mal byť od roku 1945 naším večným vzorom. Mladšie generácie nemajú ani potuchy o tom, ako to vyzeralo u nás v 50.rokoch. A najmä nie o tom, že pohrobkovia tejto zločinnej ideológie a neraz ich rodinní príslušníci dodnes zastávajú najvyššie funkcie v štáte a krivia históriu…