Štefan Valko: Pamäti Štefana Valku – Spomienky na slovenský politický exil a Altötting

Kniha zachytáva nevšedný životný príbeh skutočného bojovníka za slovenskú slobodu, ktorého meno je neprávom zabudnuté. Azda aj preto, že mal odvahu sa postaviť nielen boľševickým a benešovským uchvatiteľom moci a likvidátorom slovenskej štátnosti, ale za ňu bojovať i v ťažkých povojnových podmienkach rozbombardovaného Nemecka v tamojších zajateckých a utečeneckých táborov. Patril medzi spolupracovníkov F. Ďurčanského a pracoval najprv pre Slovenský akčný výbor (SAV), neskôr pre Slovenský oslobodzovací výbor (SOV). Z povojnového rakúskeho exilu sa ihneď vrátil organizovať sieť bojovníkov za slovenskú vec, pričom jednou z dodnes neznámych úloh malo byť vyslobodenie prezidenta Dr. Jozefa Tisu z väzenia v prípade jeho odsúdenia a neudelenia milosti. Sprisahanie však bolo odhalené, väčšina jeho aktérov benešovsko-boľševickou mocou pochytaná a Valko sa zachránil len útekom do Bavorska. Aj v utečeneckom tábore sa hneď zapojil do slovenských politických aktivít, spájal a organizoval krajanov, navštevoval iné tábory a pátral po slovenských utečencoch. Týmto spôsobom docielil vytvorenie samostatného slovenského baraku a odlišovanie Slovákov od zavedeného pojmu „Čechoslovák“, ktorým boli označovaní všetci utečenci z ČSR.  To sa prirodzene nepáčilo nielen neskoršej čechoslovácky orientovanej emigrácii, ale ani trebárs Maďarom.

Svojou neúnavnou aktivitou si vyslúžil uznanie táborovej správy, ktorá Slovákom začala vychádzať v ústrety, dokonca im povolila oslavy napr. 14. marca, ktoré si začali pripomínať, či ctiť pamiatku prezidenta Tisu. To sa stretlo s ďalšou vlnou nevôle nielen komunistickej moci, ktorej chápadlá prostredníctvom agentov siahali až sem a strašením sa snažili hatiť tieto aktivity, ale aj priamo násilnými stretmi s čechoslovakistami, či ďalšími odporcami slovenskej štátnosti.  Znie neuveriteľne, že tieto boje v tábore Valka pri Norimbergu trvali až do roku 1960, kedy bol rozpustený.

Štefan Valko uvedomujúc si dôležitosť udržovania národno-emancipačných snáh zdôrazňoval potrebu pátrania po miestach všetkých pobytov a žalárovania vládnych činiteľov prvej Slovenskej republiky, najmä jej prezidenta. Bol dôrazne upozorňovaný rôznymi predstaviteľmi slovenských zahraničných spolkov, aby tak nerobil, že na to nie je vhodná doba, prípadne, že tým len slovenskej veci ublíži, nakoľko západné mocnosti to budú považovať za prejav inklinácie k fašizmu a nacizmu. „Takto, po celé dve desaťročia, neplodne plynul čas slovenského politického exilu až do roku 1977, kedy vznikla tzv. Charta 77. Založením Charty 77 v komunistickom Československu sa ma zmocnil strach a neistota z budúcnosti, lebo v tomto hnutí som videl pre nás Slovákov, a  pre naše snahy o obnovu slovenskej štátnej samostatnosti, ešte väčšie nebezpečie ako bol komunizmus…“ V tomto hnutí sa podľa neho zoskupili všetky protislovenské prúdy, ktoré sa snažili zmariť všetko, čo by mohlo prispieť k národnému povedomiu Slovákov a ich snahám po štátnej samostatnosti (história a persóny spojené s Chartou 77 to napokon dodnes potvrdzujú).

Vtedy sa Valko rozhodol konať a viac neodkladať svoje smelé plány, navzdory odhováraniu a prekážkam. Po náročných vybavovaniach povolení a odobrení nemeckými štátnymi a cirkevnými úradmi zorganizoval dňa 21. 4. 1979 prvú púť v bavorskom pútnickom meste Altötting, v kláštore kde prežil na slobode posledné týždne slovenský prezident J. Tiso. A hoci sa prvej púte pre rôzne okolnosti zúčastnilo len niekoľko desiatok ľudí, Valko sa s požehnaním úradov rozhodol zorganizovať ju každoročne v období okolo 18. apríla – teda na výročie hanebnej popravy prezidenta. Že sa rozhodol v slovenskej veci správne, o tom svedčili vyhrážky ktorým čelil s rodinou, stalkerizmus a vandalstvo, či hysterický rev nielen komunistického režimu, ale aj „slobodných vysielačiek“ typu rádií Hlas Ameriky či Slobodná Európa s jej čechoslováckou redakciou. Púte potom pokračovali každoročne s čoraz väčším počtom účastníkov prakticky z celosvetovej slovenskej diaspóry. Vrchol samozrejme dosiahli po páde socializmu na začiatku 90tych rokov, kedy sa na ďalekú a v ponovembrových pomeroch drahú cestu do Nemecka vydali tisíce ľudí – len autobusov prišlo vyše 60.

To prirodzene dráždilo neprajníkov. Čo sa nepodarilo komunistom, čechoslovakistom a iným, to sa bravúrne podarilo po vzniku samostatného Slovenska neviditeľným a nedotknuteľným rozvracačom. V poradí 19-stu púť, práve na 50.výročie popravy prezidenta, predtým v ústrety vychádzajúce nemecké cirkevné kruhy, vydávajúce povolenia, priam pilátovsky odkázali na slovenských biskupov s odôvodnením, že ak to má byť slovenská národná púť, potom sa jej majú zúčastniť predovšetkým slovenskí biskupi… Po adresovaní výzvy Konferencii biskupov Slovenska, táto rozhodla, že do jej právomoci organizácia púti v Altöttingu nepatrí…

Tak skončila 19-ročná tradícia pútí s tisíckami účastníkov, prehliadkou izby prezidenta s exponátmi. Popri množstve fotografií a dokumentov sa čitateľ dozvie podrobné informácie o jednotlivých ročníkoch pútí a jej účastníkoch i jej faktickej likvidácii v rokoch 1997 – 1998.