S veľkou pompou predstavovaný plán obnovy dostáva viaceré trhliny. Mala to byť veľká finančná injekcia od EÚ, no podobne ako v prípade eurofondov, ide o kamufláž prehlbujúceho sa zadlžovania členských štátov a vazalstva voči Bruselu. Propaganda podobne ako v prípade eurofondov ukazuje, čo všetko sa z nich údajne buduje, no už sa zamlčiava, že na spolufinancovaní sa musí podieľať aj štát, a že celé eurofondy nie sú ničím iným ako peniazmi členských krajín EÚ, ktoré odvádzajú do rozpočtu EÚ a samotná EÚ nedisponuje žiadnymi vlastnými peniazmi, ktoré tak štedro rozdáva. Rovnako je to v prípade tzv. Plánu obnovy, kedy bol v počiatkoch prezentovaný ako masívna pomoc v čase pandémie a po nej, či v inflačnej špirále po vypuknutí vojny na Ukrajine. Teraz sa už otvorene hovorí o tom, že Plán obnovy nie je akýmsi darom, pomocou, či poskytovaný z číreho altruizmu. Naopak, zreteľne a jasne sa hovorí o tom, že je pôžičkou, ktorú bude treba splácať.
V čase celkového rozvratu verejných financií, masívnych a drakonických šetriacich opatrení, hroziaceho kolapsu zdravotníctva, faktického rozpadu infraštruktúry zavinenej investičným dlhom, by malo byť prioritou využívať financie z Plánu obnovy práve na tie najpálčivejšie problémy. Či sa tak deje je veľmi otázne, nakoľko v minulosti sa financie mali používať na rôzne súdne mapy, reformy, ktoré boli vlastne krokom späť, či na komplikovanie cestovania rušením zastávok expresných vlakov v niektorých mestách, aby tak mocipáni potemkinovsky dokázali EÚ, že železničné spoje dokážu prekonať vzdialenosť medzi Bratislavou a Košicami za kratší čas. Už úplným plytvaním sú projekty, ktoré sa realizujú len preto, aby sa financie na to vyčlenené vyčerpali a neprepadli, hoci nie sú prioritne potrebné.
Čírym nezmyslom a plytvaním je napr. plošná výmena dopravných značiek, ktorá vôbec nebola potrebná. Ide o zbytočne vyhodené peniaze, nehovoriac o tom, že napr. zavádzaním nových tabúľ označujúcich začiatok a koniec obcí či miest panuje úplný chaos – v súčasnosti existujú najmenej 4 varianty takýchto značiek, čo pôsobí nielen neesteticky, ale aj zmätočne, nakoľko na niektorých miestach sú konce obcí vyznačené len na protiľahlej strane, čo je v úplnom rozpore s dopravnými predpismi.
Tento chaos zaviedol svojho času nominant strany Most-Híd Á. Érsek, keď v roku 2018 cez vyhlášku najprv docielil, aby sa v jazyku menšín (prakticky na 90% sa to týkalo označenia maďarským názvom) označili vlakové stanice. A následne zaviedol nové menšinové tabule. Viac čítajte tuná:
Už vtedy išlo o nehospodárne správanie sa s cieľom plazivej maďarizácie a kolíkovania si „ukradnutého“ či odtrhnutého územia, ako sa to v maďarských kruhoch zdôrazňuje. To všetko je však dnes prekonávané súčasným stavom, kedy sú tabule plošne menené a vďaka činnosti šovinistickej kliky okolo Á. Ravasza, vynálezcu dvojitých národností, či priamo nových národov a Gy. Gyimessiho, ktorý škodil v predošlej vláde pretláčaním iredentistických cieľov. Vďaka prijatým vyhláškam sa najnovšie montujú menšinové tabule aj na obce, kde dosiaľ takého tabule v jazyku národnostnej menšiny ani nemali, ba ktoré ani nespĺňajú podmienku o percentuálnom podiele národnostnej menšiny, ktorá by mala na území obce žiť.
Nepomáhajú protesty tamojších občanov, vyhláška je nadradená ich vôli, hoci v rozpore so zákonom na niektorých miestach je označenie v jazyku menšiny výraznejšie a väčším písmom, ako tabuľa v slovenskom jazyku. Týmto spôsobom sa opäť len zvýrazňuje (hoci falošne) kompaktnosť maďarského menšinového osídlenia na južnom Slovensku, ale súčasne aj tak prepotrebný obraz Slovenska ako „multikultúrneho“ štátu, na imidži ktorého usilovne pracujú celé desaťročia šovinisti typu Pála Csákyho a jeho žiaci typu Ábela Ravasza. Aby absurdnostiam nebol koniec, prenikli informácie, že vešaniu menšinových tabúľ vonkoncom nie je koniec a už sa chystá aj označovanie miest a obcí v „rómskom“ jazyku. Nuž i na toto slúžia peniaze zo slávneho Plánu obnovy.
Pravoslav Kaltenbach
