Všetky tieto výroky majú len jediný cieľ. Oslabiť najvyspelejšiu a najblahodárnejšiu civilizáciu v ľudských dejinách neopodstatneným pocitom viny. Biela rasa vraždila, zotročovala a kolonizovala ostatné nevinné a v súlade s prírodou žijúce rasy, prekvitajúce v rajských záhradách na spôsob Cameronovho filmového Avatara. Že je to presne naopak, že primitívne kmene neboli len tak pre nič za nič nazývané lovcami lebiek, že sa s chuťou vyvražďovali dávno pred príchodom kolonizátorov a že si amazonské kmene dodnes navzájom unášajú ženy a hromadne ich znásilňujú, až kým ich nezlomia a až potom si ich podelia (porovnaj s knihami Jaroslava Mareša), to by vám už svätí bojovníci typu Obamovej či Sontagovej nepovedali. Takisto ani to, že európskym priekupníkom predávali otrokov domorodí náčelníci. Slovom, stále tu máme výdatne živenú legendu o „dobrom divochovi“ neskazenom civilizáciou, ktorá vznikla v časoch Osvietenstva, kedy Európania po prvýkrát vo svojich dejinách začali uprednostňovať cudzie kultúry pred vlastnou. Podľa tejto schémy je rasizmus rozšírený jedine v oblastiach obývaných bielymi, pričom ostatné rasy by ani nenapadlo niekoho diskriminovať. Ale to je hlboký omyl, ako to dokazuje svojho času najznámejší prípad moderného otrokárstva, kde hlavnými hrdinami neboli, čuduj sa svete, černosi, ale dve biele deti. A pritom sa tento príbeh neodohral v novom miléniu, v časoch vyostrujúceho sa rasového konflitku. Medializovaný bol ešte v roku 1989. Neodohral sa tiež v nejakom černošskom gete v USA, ale priamo v Afrike. A to ani nie v krajine, ktorá by bola po stáročia vykorisťovanou kolóniou, čo by eventuálne mohlo živiť protibelošský rasizmus, ale v Etiópii, ktorá spolu s Libériou nikdy kolonizovaná nebola (pravda až na krátku taliansku okupáciu v rokoch 1936-41). V spomínanom roku 1989 sa na americký konzulát v Addis Abebe, hlavnom meste Etiópe, dostavila dvojica mladých ľudí – Haile Gadessa (25) a jeho sestra Tegest (20). Tvrdili, že sú obaja Američania: „Pamätám sa na svoju matku“ uviedla žena „bola veľmi vysoká a biela. Žili sme v tehlovom dome“. Obaja súrodenci mali tak spálenú a popraskanú pokožku ako dôsledok dlhodobého vystavenia prudkému africkému Slnku, že svoj pôvod pripomínali len matne. Napriek tomu konzulárny úradník napísal do ich žiadosti o azyl, že boli nepochybne „kaukazského typu“ (synonymum pre europidnú rasu). Mali navyše svetlohnedé, takmer blond vlasy a svetlohnedé oči. Ich prípad dôkladne prešetril floridský žurnalista Ron Laytner, ktorý o nich publikoval aj sériu článkov (Sunday Mirror – 27. august  a 15 október ´89, Sunday Mail – 28 október ´89 a Take a Break – 31. október 1990). Uviedol, že Haile napriek svojmu mladému veku vyzeral ako zhrbený reumatický starec a Tegest bola vychudnutá, podvyživená a s pokrivenými rukami. Obaja mali viacnásobne zlomené nosy a chýbalo im niekoľko zubov. Ako sa ukázalo, nestalo sa tak preto, že by „narazili do dverí“. Celý dovtedajší život prežili v dedine Omo v rodine menom Gadessa a dostali etiópske mená. Domorodý strážnik, ktorý u ich bielych rodičov slúžil uviedol, že sa s rodinou stalo niečo strašné. To on dal osirotené deti (chlapec mal vtedy päť rokov, dievča bolo ešte batoľa) do výchovy svojej sestre aj s albumom rodinných fotografii, ktorý im mal pripomínať ich identitu. Ako povedal Leytnerovi, „boli to nádherné deti, veľmi biele“. Žena však album spálila a z detí si urobila doslova otrokov. Leytnerovo vyšetrovanie ďalej odhalilo, že rodičmi súrodencov bol americký vojak a jeho manželka. Otec rodinu opustil a matka bola zavraždená počas cesty do Nairobi (Keňa), kam šla vlastným autom aj s deťmi. Tak sa malé siroty ocitli v rodine Gadessa v asi dvesto člennej komunite moslimského kmeňa Oromo, vzdialenej sedem hodín pešo od najbližšej komunikácie. Tam ich osud obohatil význam slova diskriminácia o nový rozmer. Od samého začiatku čelili pre svoju farbu pleti posmeškom a fyzickým útokom ako zo strany detí, tak aj dospelých. Domáce násilie a psychické týranie boli na dennom poriadku, jedlo dostávali v takom množstve, že sa to rovnalo prakticky vyhladovaniu. Dedinčania ich využívali na tie najťažšie a najšpinavšie práce. Keď sa Tegest dostala do puberty, začalo pre ňu nové peklo na zemi. Bola neustále znásilňovaná, niekedy aj dvadsiatimi mužmi po sebe. Keď sa raz sťažovala na toto utrpenie okoloidúcej policajnej hliadke, bola aj nimi zbitá a znásilnená. V roku 1986 sa jej narodilo čierne dieťa, o ktoré sa napriek okolnostiam jeho počatia oddane starala. Za celý ten čas našla aké také ľudské zaobchádzanie len u dvoch žien – svojej adoptívnej babičky a ženy, u ktorej pracovala ako slúžka a ktorá jej umožnila aspoň základné vzdelanie. V dedine Sabeta uvidela Tegest po prvýkrát belocha. Ľudia na ňu s posmechom pokrikovali, že je to jej rodina. Keď raz bola zbitá tak, že musela ísť do nemocnice, biele zdravotné sestry tam vypomáhajúce si ju s údivom prezerali a čudovali sa, že hovorí domorodým jazykom. Ani oni jej však nepomohli, prišli predsa zachraňovať zbedačených černochov a nie bielu otrokyňu! Keď Haile vo svojich 17 rokoch uvidel prvýkrát auto od doby, čo bol zotročený, dúfal, že ho prišli zachrániť rodičia. Inokedy bežal za autom plným bielych a kričal, že je ich stratený syn. Túto hororovú tragédiu napokon ukončili Tegestiny zamestnávatelia, ktorí ich odviedli na americký konzulát. „Môj sen“, povedala Tegest po svojom oslobodení, „je žiť v Amerike so svojím kmeňom“.

Uvedený skutočný príbeh nám ukazuje, ako je to s rasistickou exkluzivitou u bielych. Úspešne ilustruje, že aj príslušníci (údajne) celosvetovo prenasledovanej čiernej rasy sa vedia zachovať pekne rasisticky a to dokonca aj na svojom domovskom kontinente, kde nie sú ani náhodou v postavení „utláčanej menšiny“. Veď o tom sa napokon dodnes presviedčajú na vlastnej koži aj juhoafrickí Búri či tých zopár farmárov v Zimbabwe, ktorí tam ešte zostali. Príbeh zotročených bielych detí upadol do zabudnutia a do globálnej kolektívnej pamäti sa pretláča mŕtvy kriminálnik. Ale predstavme si ten poprask, keby sa rovnaký osud stal čiernym súrodencom kdesi v Amerike… Tvrdenie, že nejaká rasa je primárne rasistická a ostatné nie, jednoducho pod množstvom objektívnych faktov a osobných svedectiev neobstojí. Naopak! Práve takéto tvrdenie je v skutočnosti možné považovať za ten pravý rasizmus!

Slavomír Kundrát