V uplynulých dňoch sme si pripomenuli výročie Malej vojny – ozbrojeného konfliktu medzi Maďarským kráľovstvom a novovzniknutým Slovenským štátom. Na rozdiel od 90-tych rokov sa toto výročie dnes ani len nespomenie. Prečo?
Nuž najmä preto, že to nezapadá do šablóny dnešným ani včerajším mocipánom a búra ich vytrvalo živený mýt o tom, ako Slováci nechceli vlastný štát. A čo je pre nich ešte horšie – ukazuje, že vôľa brániť sa a ubrániť sa, bola prítomná na rozdiel od zbabelého benešovského vzdania sa v Mníchovskej dohode. Následný zbabelý útek „československých pokrokových elít“ – jedných „liberálnodemokratických“ k západným tútorom, ktorí ich zradili v Mníchove, druhých „pokrokových komunistických“ na východ do Moskvy bol príznačný. Opustili a zradili národ, aby sa neskôr vrátili a svoje zlyhanie zakrývali po vojne trestaním „zradcov.“
Viedenská arbitráž, ktorá v novembri 1938 okýptila Slovensko o južné časti už bola jasnou záležitosťou po Mníchovskej kapitulácii československých elít, no marcový „anschluss“ v roku 1939 – obsadenie Slovenska Maďarskom, sa vďaka slovenskému odporu nepodaril. To, čo sa podarilo v Rakúsku, Čechách a Morave a na Podkarpatskej Rusi, to sa na Slovensku nepodarilo. Zbraní sa chopili nielen slovenskí vojaci, príslušníci Hlinkovej gardy, ale aj bežní ľudia. To bolo skutočné Slovenské národné povstanie, ktoré zahnalo na ústup maďarskú kráľovskú armádu a nebyť energického zásahu Berlína, naši predkovia by si určite späť vzali aj neprávom odňaté slovenské územia zločinnou Viedenskou arbitrážou.
A práve preto toto výročie je na rozdiel od 90-tych rokov úplne ignorované. Dokazuje totiž krátkozrakosť, zbabelosť a nekompetentnosť čechoslováckej aj komunistickej politiky, ktorá priviedla národy Československa do nešťastia. Súčasne rozbíja mýt o tom, že štátnosť nám bola nanútená, že ju nik nechcel a navyše na zdesenie boľševikov dneška, hybnou a hrdinskou silou boli i toľko nenávidené Hlinkove gardy, vtedy ešte obsadené autentickými hlinkovskými ľudákmi a nie infiltrované ziskužravcami a karieristami z pohrobkov československých strán, ktoré ju rozožierali v neskorších rokoch.
Výsledok vojny, ktorá bola zastavená po troch dňoch na nátlak Nemecka najmä pre hroziacu blamáž pre možnú porážku Maďarska, znamenal pre Slovensko ďalšie straty o rozlohe 1897 km² územia so 70000 obyvateľmi, z ktorých len 5000 bolo neslovenského či nerusínskeho pôvodu. Pritom Maďarsko malo za cieľ obsadiť územie až po Poprad, ideálne však okupovať a pričleniť celé Slovensko, presne podľa scenára, aký zrealizovali na Podkarpatskej Rusi v dňoch 15. až 18. marca 1939, kedy ju úplne obsadili. Toľko história. Možno sa z nej poučiť?
Od začiatku invázie Ruska na Ukrajinu sa kremeľskí propagandisti vyžívajú v kreslení máp na ktorých parcelujú Ukrajinu, zväčša medzi Rusko, Poľsko, Rumunsko a Maďarsko. Pritom k Maďarsku pravidelne pričleňujú územie Podkarpatskej Rusi zjavne ako odmenu za Orbánove služby. Nepričleňujú ju k Slovensku, kam by logicky mohla patriť skôr, naši kremeľskí trollovia zjavne totiž neslúžia tak odhodlane a dobre ako tí orbánovskí. A navyše u nás žiaden z politikov nemá iredentistický slovník, ktorým by v takomto prípade žiadali aspoň návrat historických slovenských území, ktoré svojvoľne zabral Stalinov ZSSR pri pričlenení Podkarpatskej Rusi po roku 1945. Preto kremeľskí „ochrancovia Slovanov“ prisudzujú slovanskú Podkarpatskú Rus obývanú zväčša Rusínmi a len v 12%-tách Maďarmi pod neslovanské Maďarsko s jeho otrasnou menšinovou politikou.
Už pri vzniku Česko-Slovenského štátu v roku 1918 boli snahy rozdeliť Slovákov zo strany Maďarov vymyslením národa „Slovjakov“, ktorí mali byť odlišní od Slovákov a byť bližší Maďarom. Na tento účel si Maďarsko našlo zopár renegátov pod vedením košického maďaróna Viktora Dvorcsáka, ktorí národ „Slovjakov“ chceli vyrobiť z východniarov a z ich dialektov nový jazyk. Nepripomína nám to niečo? Dnes jeho úlohu vzorne zastáva vynálezca dvojitých národností Ábel Ravasz, ktorý dokonca ešte vymyslel novú národnosť – goralskú. História sa opakuje.
Slovenská politika, väčšina verejnosti i médiá vytrvalo ignorujú neskrývané iredentistické snahy Maďarska, dokonca o nich panuje také hlboké bezvedomie, že sa o nich v časoch bratríčkovania sa Fica s Orbánom ani nevie. Paradoxne jediný hlas, ktorý občas pred týmito snahami varuje počuť z tábora progresívcov, zjavne však pre to, že im Orbán dlhšie leží v žalúdku.
A tak, po vyše osemdesiatich rokoch sme opäť v situácii, kedy si náš sused nič neuvedomil, z ničoho sa nepoučil a zjavne chce všetko opakovať nanovo s rovnako tragickými dôsledkami. Lebo ani raz sa neohradil voči parcelácii Ukrajiny, skôr naopak, keď sa dokonca opovažuje snívať ústami premiéra Orbána o chorvátskom Jadranskom mori, ktoré bolo Maďarsku ako inak – odňaté, ak nie rovno ukradnuté. Že by na Istrii a v okolí žili nejakí etnickí Maďari, o tom sa diskusia nevedie.
Zhrňme si to: súčasné Maďarsko rovnako ako v roku 1939 používa iredentistickú rétoriku, spája sa s režimami, ktoré by mu umožnili túto územnú expanziu na úkor susedov ako v roku 1939 a predtým, prostredníctvom maďarónov a renegátov infiltruje slovenský politický systém a na dezintegráciu a čoraz väčšiu atomizáciu slovenského národa vymýšľa dvojaké národnosti, či rovno nové národnosti ako v prípade goralskej a zastrája sa na zavedenie ďalších „regionálnych“ národností typu Záhorákov, Šarišanov, Spišiakov, atď. Škoda len, že takto nedelí aj Maďarov – na Žitnoostrovanov, Gemerčanov či Abovčanov, tam ich to ani nenapadne. Hybridná vojna voči SR je o to zákernejšia, že sa deje s tichým súhlasom tzv. proslovenských vlád, ktoré voči týmto praktikám nieže nijako neprotestujú, ale im vôbec nezabraňujú.
Maďarská armáda už nepotrebuje vpadnúť na územie Slovenska ako v marci 1939. Úplne si vystačí hybridnou vojnou, a ak by aj uskutočnila plnohodnotný vpád „na ochranu a oslobodenie utláčaných“, zrejme by nebola hrdinsky odrazená ako v roku 1939. Pretože okrem odzbrojenia súčasnej slovenskej armády by sa už zrejme nenašlo dostatok dobrovoľníkov brániacich štátnosť z najrozličnejších dôvodov. Aj k tomu prispeli oslavy tzv. „SNP“ vydávané za boj proti slovenskej štátnosti, ktoré je onou „denacifikáciou a demilitarizáciou“ v praxi, velebenie okupanta ako osloboditeľa dodnes a v neposlednom rade nielen súčasné svetoobčianstvo so všetkým čo k tomu patrí, ale aj nechuť obraňovať skorumpovaný režim a kleptokraciu vládnucu vyše 30 rokov, ktorú si žiaľ mnohí zamieňajú so štátnosťou.
Štefan Mórocz
