U nás sa kedysi pripomínal vznik prvej Slovenskej republiky 14. marca, v Maďarsku 15. marca zas začiatok revolúcie a faktický vznik Maďarského štátu, nezávislého od Habsburskej rakúskej monarchie. Volanie po slobode. zavŕšené zánikom feudalizmu s poddanstvom a nastolením kapitalizmu, však hneď dostalo prvé šrámy v podobe neuznania práv iných národov Uhorska. Lajos Kossuth odkázal nemaďarským národom, že ak chcú slobodu, majú si ju vybojovať.
Čo tieto navonok dve úplne rozdielne udalosti spája?
„Prvá Slovenská republika vznikla za predstaviteľne najhorších geopolitických a zahraničnopolitických podmienok. Vznikla totiž za súhlasu nacistickej Nemeckej ríše….nech akokoľvek slovenský národ mal prirodzené právo na vlastný štát: mal ho a dožadoval sa ho dávno pred vznikom nacizmu (nezabúdajme, že Štúr vyhlásil nezávislosť Slovákov od Maďarov 19. septembra 1848 na Myjave a že nám nechal odkaz: „Aby sme mohli obsadiť a zaujať miesto, aké nám podľa našich síl a schopností patrí, musíme si získať štátnu samostatnosť“), mal ho po obsadení Slovenska sovietskymi vojskami (1945), mal ho za celého česko-komunistického režimu, má ho aj dnes a bude ho mať, dokiaľ len jestvovať bude…“ – napísal vo svojom pozoruhodnom diele „Pohľady do minulosti a do nového svitania“ známy slovenský filozof Štefan Polakovič ešte v 90-tych rokoch.
Ako je to však dnes? Je vôľa k samostatnosti ešte skutočnou? Keď na jednej strane náš štát riadia takí, čo by privítali spoľahlivé okupačné jednotky v Užhorode, ktorí krajinu odmietajú v prípade napadnutia brániť, hoci reprezentujú najvyššie obranné zložky a inštitúcie Slovenska, takí, čo za pilier druhej Slovenskej republiky považujú udalosť, ktorá znamenala faktický zánik a rozvrat prvej štátnosti – čo je posvätené až na štátny sviatok a pravidelne s priam fetišistickou náruživosťou oslavované. A druhá strana? Tá by štátnosť obetovala zrejme rovnako, ale v prospech inej svetovej strany, odovzdala zákonodarnú moc nadnárodnému subjektu, aby tak slovenskú štátnosť opäť uvrhla do postavenia geografickej čiastky superštátu s obmedzenými alebo temer žiadnymi kompetenciami. Obe koncepcie sú chybné a súčasne sú výsledkom desaťročí „špeciálnych operácií“ voči nášmu národu, ktoré vedú nepriateľské sily s neskrývaným cieľom „deslovakizácie“.
To, čo sa ľahko získa sa i ľahko stráca, pretože na dosiahnutie cieľa nebolo treba priniesť také množstvo obetí. Azda aj preto (no samozrejme nielen preto!) si slovenskú štátnosť mnohí nevážia a berú ako samozrejmosť. Na rozdiel od národov, ktoré za svoju svojbytnosť museli prelievať potoky krvi.
Pravoslav Kaltenbach
