V nedávnej relácii STVR „Do kríža“ vysielanej 26.2.2025 bol prítomný nielen B. Bugár, ale aj súčasný predseda strany Maďarská aliancia László Gubik (nemá ani slovenské občianstvo, iba maďarské) a novinár Géza Tokár. Jednou z tém, ktoré riešili bolo to, že z parlamentu nadobro vypadli maďarské etnické strany. Diskutujúci hľadali odpoveď na otázku, prečo sa to stalo a či sa to dá zvrátiť. Zhodli sa na tom, že maďarskí voliči sa údajne „naučili“ voliť slovenské politické strany. A že bude problém ich priviesť späť do košiara – padlo dokonca číslo 150 000 voličov, ktorých stratili. Ako to už pri maďarských štatistikách a počtoch pravidelne býva, zamieňali sa pojmy s dojmami.
Diskutujúci totiž úplne odignorovali fakt, že Maďarov na Slovensku už nežije 560 000 ako v roku 1991, ba ani 520 000 ako v roku 2001 a dokonca ani 460 000 ako v roku 2011. Už predtým si ale aj taký Bugár s Csákym uvedomili, že treba niečo robiť a cez Radičovej vládu pretlačili rôzne menšinové zákony. Išlo najmä o to, že dovtedy sa napr. tabule s menšinovým názvom obcí osádzali na miestach, kde žilo aspoň 20% národnostnej menšiny. Ibaže hrozilo, že veľa obcí klesne po sčítaní v roku 2011 pod túto hranicu a maďarskí politici kládli prestrašené otázky: „to sa potom tie tabule budú musieť demontovať?“ Nehovoriac o tom, že v takýchto obciach by odpadla aj povinnosť používať menšinový jazyk v úradnom styku. Radičovej vláda však návrhom Bugára vyhovela a ten docielil zníženie menšinového kvóra z 20% na 15%, takže tabule sa nedemontovali nikde, ale práve naopak, pribudli aj tam, kde dovtedy neboli. Tým sa opticky umelo navýšilo maďarské etnické osídlenie. A do zákona bola vložená ešte aj poistka – ak by sa stalo, že by klesol počet menšinových obyvateľov pod stanovenú hranicu, musí sa to potvrdiť v dvoch po sebe nasledujúcich sčítaniach – čiže Bugár už v roku 2010 zabetónoval menšinové status quo minimálne do roku 2031! Dosiahol aj prelomenie starého zákona ešte z Mečiarových čias, ktorý zakazoval premenovávanie obcí nazvaných po slovenských dejateľoch a ich označovaní v jazyku národnostnej menšiny. Takže Kolárovo sa dočkalo označenia Gúta, Štúrovo zas Parkány, či Hurbanovo Ógyalla. Pokus priamo premenovať Kolárovo na Gútu v miestnom referende ale prekvapujúco nevyšiel, najmä pre odpor skrze plošného menenia dokladov občanov, či z toho prameniacich problémov pre firmy, takže ďalšie pokusy pri iných obciach a mestách nateraz utíchli.
V ďalšej vláde „hrádze proti extrémizmu“, ktorú budovali vedno Fico s Dankom a Bugárom pribudli aj označenia železničných staníc v menšinovom jazyku, čo sa týkalo okrem jedného prípadu výhradne obcí na južnom Slovensku a označenia v maďarčine. Čo sa nepodarilo ale docieliť bola snaha o dvojjazyčné dopravné značky, kde by boli vyznačené smery aj na Pozsony – Bratislavu, či Kassa – Košice alebo aj Besztercebánya – Banská Bystrica, ale aj doplnkové dopravné značky. Tento jazykový babylon sa zatiaľ nepodaril realizovať, no napríklad v Dunajskej Strede miestna samospráva podobné „informačné“ dopravné značky osadila na vlastné náklady.
Čo sa ale podarilo bola výmena menšinových tabúľ, ktorú zaviedol ešte exminister Mostu-Híd Á. Érsek v roku 2018, hoci priamo zavádzal, že nepôjde o plošnú výmenu, ale len tam, kde staré budú poškodené. No netrvalo dlho a tabule sa začali vymieňať plošne, niektoré dokonca viackrát. Takže dnes existuje niekoľko variantov, pričom niektoré menšinové tabule sú dokonca v rozpore so zákonom o štátnom jazyku, keďže svojim vyhotovením a veľkosťou písma sú väčšie ako slovenské označenia. Nehovoriac o rozpore s dopravnými predpismi, keď niektoré sú označené len v jednom smere jazdy – vyslovene len na konci obce – takže vodič vlastne nevie, kedy opustil obec a môže zvýšiť rýchlosť.
To však nie je všetko. V rámci plošnej výmeny označovania obcí a menšinových názvov (lebo to je zjavne najdôležitejšia otázka v časoch rozvratu verejných financií a následnej konsolidácie) sa vymyslelo označovanie podľa názvov miestnych častí. Teda, ak doteraz mala miestna časť svoju tabuľu v tvare napr. Košice časť Pereš, po novom je uvedené veľkým písmom Pereš a pod tým menším písmom Mesto Košice. Navonok nevinná a možno aj zbytočná zmena, vzhľadom k nutnosti výmeny tabúľ však dostáva zmysel až následne. Týmto spôsobom bol nanútený aj slovenským miestnym častiam menšinový názov, navzdory tomu, že v nich nežije ani oných zákonom vyžadovaných 10% obyvateľov národnostnej menšiny. Tento vskutku teroristický model, kedy menšina vnucuje niečo väčšine a netoleruje toľko omieľané menšinové práva vo vzťahu k štátotvornému obyvateľstvu je v príkrom rozpore so všetkými demokratickými princípmi a ľudskými právami. Z týchto snáh ale jasne vyplýva iné – vykresľovať územie južného Slovenska týmto kolíkovaním maďarskými názvami ako kompaktne osídlené Maďarmi, ešte aj tam, kde nežijú ani v počte 10% populácie. Komu a čomu má toto slúžiť? A najmä prečo je vytrvalo odmietaný odpor tých slovenských obcí a miestnych častí, kde boli nezmyselne osadené maďarské názvy v rozpore so zákonom, keďže na to neboli splnené zákonné požiadavky a ani nik z miestnych to nepožadoval a nechce? Ako sa správa tzv. úrad splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny, keď ignoruje volanie Slovákov – v tomto prípade na daných južných územiach Slovenska príslušníkov národnostnej menšiny – v ohľade ich práv a žiadostí?
Aká je teda realita? Pozrime sa na príklade, ako je to recipročne na Slovensku a v Maďarsku, ktoré tak bedlivo bdie nad osudom národnostných menšín – škoda len, že o tie na svojom území sa absolútne nestará, priam naopak. Na Slovensku je teda možné niečo takéto, označenie obce v jazyku menšiny je výraznejšie ako v úradnom jazyku (mimochodom táto tabuľa bola menená už 3x od Érsekovej vyhlášky, takže na toto sa peniaze nájdu vždy – škoda, že ich neplatia tí, čo to vymysleli):
Druhý variant tabúľ je osadzovaný na miestach, kde by mohlo byť problematickým vysvetľovať pomer veľkosti písma, teda na miesta, kde slovenské osídlenie je vo väčšine a vyzerá to takto:
Čím južnejšie, tým viac sa tabule začínajú meniť už aj tvarom a písmom či osadením a podobať sa na tie priamo v Maďarsku, akoby sa úmyselne stierali rozdiely:
A čo teda v Maďarsku? Aká je prax tam? Pozrime sa na to spoločne: maďarské menšinové tabule sú naďalej v zelenom vyobrazení, podobne ako tomu bolo do roku 2018 na Slovensku, kde boli menšinové názvy obcí v modrom vyhotovení. Čo bol a je však rozdiel s Maďarskom?
K čomu prispieva takéto mätúce označovanie v Maďarsku? Nuž len k tomu, aby žiadny cudzinec či neznalý problematiky ani len nezistil, čo je označené v jazyku menšiny a čo je označené ako miestna časť daného mesta či obce. Pritom na Slovensku ako je z predloženého zrejmé sa maďarské menšinové názvy nielenže rovnajú oficiálnemu slovenskému názvu, ale dokonca ho veľkosťou aj mnohé prekonávajú. Tým však nie je absurdnostiam koniec. Menšinové tabule sú osadzované aj tam, kde ich tam žijúca slovenská verejnosť odmieta a kde nežije ani zákonom stanovených 15% menšinového obyvateľstva. Napriek tomu sú im sústavne nanucované:
Za tento stav sú zodpovedný nielen Úrad splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny, ktorý je z nepochopiteľných príčin obsadený maďarským nominantom so zaujímavým životopisom menom Ákos Horóny (prečo nie rómskym, rusínskym či najnovšie goralským príslušníkom menšiny?) ale aj všetky vlády, ktoré dovolili dospieť veciam do absurdnej situácie, kedy národnostná menšina môže diktovať štátotvornej väčšine. Neostáva iné, ako sa spojiť a vyvinúť tlak na kompetentných, aby už konečne prestali presadzovať neodôvodnené vyhlášky, ktorých cieľom nie je ochrana menšinových práv, ale naopak – nanucovanie pomaďarčených názvov aj na miestach, kde to nik nepožaduje.
Téme sa už dlhodobejšie venujú aj viaceré organizácie, zatiaľ však žiaľ bez povšimnutia kompetentných orgánov, ktoré by mali zjednať nápravu:
Vráťme sa ale na začiatok k spomínanej relácii “ Do kríža“. Diskutujúci totiž nespomenuli jeden zásadný fakt – a to ten, že pri sčítaní obyvateľstva v roku 2022 opäť klesol počet Maďarov na Slovensku, tentoraz na približne 422 000. Nepomohol ani výmysel „dvojakej“ národnosti, ešte aj po započítaní takto umelo vymyslenej druhej národnosti počet Maďarov nedosiahol ani métu spred desaťročia. Za 30 rokov teda klesol počet Maďarov z 560 000 na 422 000 – to je teda oných 150 000 Maďarov, ktorých diskutujúci nevedia nájsť. Demografický prepad sa ale nedá napraviť Potemkinovskými dedinami, teda nezmyselným značením, ale len rozumnou populačnou politikou. V opačnom prípade napadajú len slová Imre Mikóa: „Čo nemôžeme urobiť silou, môžeme urobiť tichou a pokojnou prácou“, čo nadväzuje na „Koncepciu rozvoja Karpatskej vlasti 2030“. To je rozsiahla a prepracovaná stratégia pôsobenia Maďarska v okolitých štátoch, ktorej cieľom je: „…do roku 2030 aby maďarské komunity v zahraničí v karpatskej kotline mohli zaručiť svoju jazykovú, vzdelávaciu, kultúrnu, hospodársku a administratívnu samosprávu, a to aj prostredníctvom realizácie územnej autonómie v priestore karpatskej kotliny pre Sedmohradsko, Partium, Vojvodinu a Felvidék.“
Obsiahlu dokumentáciu a dôkazy týchto zámerov s bohatou obrazovou prílohou nájdete tuná:
https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/Sprava_o_naraste_iredenty_na_juhu_SR_2023.pdf
Štefan Mórocz
