V čase kedy sa upierajú zraky verejnosti a médií na „mierotvorné“ snahy všetkých strán konfliktu na Ukrajine, zanikajú iné témy v návale geopolitického balastu. Čo vyhovuje najmä našim domácim vládcom, ktorí môžu nepríjemné slovenské ekonomické a politické témy prekrývať svojou tzv. politikou „na všetky svetové strany“, kopírujúc tak orbánovský model hrania sa na veľmoc pred svojimi voličmi.
Podobne, ako pred 5 rokmi, keď sa práve v tomto období rozbiehala dnešným naratívom „špeciálna operácia Covid-19“ sa postupne k nej nabaľovali aj iné, zástupné ciele, ktoré sa pod jej rúškom dali predhodiť zmanipulovanej verejnosti ako nevyhnutné opatrenia. Jedným z nich bolo obmedzovanie hotovostných platieb strašením, že skrze bankoviek a mincí sa prenesie na ľudí nákaza, či astronomickým zvýšením poplatku za vklad hotovosti na účet v banke, či platením šekov na pošte – čo sa odôvodňovalo „ohrozovaním“ bankového personálu potenciálne nakazenými klientmi. Pandémia skončila, no poplatky sa nezrušili, ani neznížili. Naopak. A za dverami je najnovšie opatrenie zvané transakčná daň, ktorá svojou zákernosťou predbieha dokonca aj to nenávidené plošné testovanie.
Mantra o tom, ako je „hotovosť drahá“ sa omieľa celé roky s neskrývaným cieľom totálnej digitalizácie peňažníctva. Bola by to pravda len vtedy, ak by odpadli náklady spojené s transferom hotovosti ozbrojenými eskortami, či ak by sa ušetrilo trebárs na bankovom personáli. To prvé sa nedeje, pokým hotovosť jestvovať bude, to druhé sa masívnym zatváraním pobočiek bánk či pôšt deje stále viac, nehovoriac o zavádzaní samoobslužných pokladníc v obchodoch, pričom po novom sa už inštalujú najmä bezhotovostné pokladnice, takže človek bez bankomatovej karty bude pomaly ostrakizovaný.
Nepopierateľné výhody bezhotovostného styku sú pritom vychvaľované, niektoré až s demagogicko-propagandistickým nádychom – ako je bezpečnejšie nemať hotovosť, ktorá sa môže stratiť, pripadne ju niekto ukradnúť. Že hackeri vykrádajú účty a podvodníci z druhého konca sveta rabujú cez elektronické bankovníctvo účty neskúseným a naivným používateľom, o tom sa taktne mlčí. Ako i o tom, že banky sa takéto podvody snažia ututlať a neodškodňujú ani tých, ktorých by mali. A už vôbec sa nehovorí o „výhodách“ platby kartou u obchodníkov, kedy si banka za takúto transakciu zúčtuje aj 3% z platby. Ak teda obchodníkovi zaplatíme za nákup 100€ v hotovosti, tie aj dostane. Ak však platbu dostane cez terminál, bankový kartel mu zo 100€ ukradne 3€ a na účet dostane len 97€. Touto zlodejinou sa zaiste inšpirovali aj súčasní vládni tvorcovia tzv. transakčnej dane, kedy od apríla všetkým podnikateľom a živnostníkom z prichádzajúcich platieb strhnú 0,04% (v praxi teda napr. 0,4€ z platby 1000€, maximálne ale 40€). Čo je ale ešte beštiálnejšie je výber hotovosti, ktorý sa spoplatní navonok nevinnou sadzbou 0,08% a ten strop nemá. Takže ak podnikateľ bude nútený vybrať z podnikateľského účtu hotovosť trebárs 10000 €, zaplatí za to až 8€! Nehovoriac o tom, že väčšina bánk už dávnejšie obmedzila výbery hotovosti z bankomatov na sumu 200€, pričom bez poplatku je možné takúto transakciu uskutočniť nanajvýš 2x v mesiaci. Inak si za ďalšie výbery banka zaúčtuje ďalšie poplatky. Výbery na pobočke sú taktiež spoplatnené. Ako sa to premietne do cien? Znížia si podnikatelia zisky, alebo poplatky prenesú cez zvýšenie cien na plecia zákazníkov?
Najnovšie s novinkou prichádza aj Železničná spoločnosť Slovensko, ktorá v rámci digitalizácie zavádza novinku: za kúpu lístka v predajni cestovných lístkov na stanici si zaúčtuje „servisný poplatok“ vo výške 1€, za výdaj lístka vo vlaku až 3€ (doteraz bola táto služba bezplatná, vzhľadom k početnému rušeniu predajných miest najmä na menších zastávkach, no v posledných rokoch boli dokonca zrušené predajne cestovných lístkov aj v niekoľkotisícových mestách). Dalo by sa argumentovať vskutku všeličím – od nedostatku pracovnej sily po hospodárnosť a všetko by to bolo pravdivé, keby…. Už celé roky je možnosť kúpy lístka cez SMS: cena 20-minútového je 1,30€ a 60-minútového je 2,50€. V čom je ale háčik? Cestujúci, ktorý si kúpil lístok v pokladnici na vzdialenosť, ktorú by precestoval za 20 minút zaplatil len 0,86€ namiesto 1,30€, teda o viac ako 30%. Ako je to možné, keď elektronický cestovný lístok mal šetriť čas, pracovnú silu predajcu, či životné prostredie odpadnutím tlačou papierového lístka a tým pádom byť logicky výhodnejší?
Neustále obmedzovanie hotovostných platieb salámovou metódou a indoktrinácia verejnosti má za následok, že najmä mladá generácia si už ani neuvedomuje nebezpečnosť digitálnej totality. Hoci slová a skutky sa rozchádzajú s realitou a práve preto by mali zvýšiť pozornosť. A tak sa na mnohé miesta vracia obľúbená „doba kešu.“ Prví to pochopili kosovsko-ázijskí predajcovia gyrosov a všakovakých iných sortimentov u ktorých kartou už dávnejšie nezaplatíte. A progresívna mládež v strese hľadá najbližší bankomat, lebo v hotovosti neplatí ani za žuvačky.
Bankový kartel a politici si robia už teraz čo chcú, v čase, kedy má spotrebiteľ ešte ako tak na výber, či uprednostní hotovosť, alebo elektronickú platbu. Čo však nastane, ak na výber už nebude mať? Spoliehať sa na altruizmus mocných môže po všetkých skúsenostiach v našich zemepisných šírkach len skutočne nepoučiteľný optimista, ak ho nechceme avšak označiť pejoratívnejšie.
Pravoslav Kaltenbach
