Od februára klesá daňový bonus vyplácaný pracujúcim rodičom na deti: do veku 15 rokov zo 140€ na 100€, vo veku od 15 do 18 rokov zo 140€ na 50€ a vo veku nad 18 rokov dokonca zaniká úplne – teda pracujúci rodičia dieťaťa študujúceho na vysokej škole už nedostanú ani cent. Tieto „sociálno-demokratické a pronárodné“ kroky voči rodičom, ktorí vychovávajú budúcich daňových poplatníkov nemožno ospravedlniť toľko omieľanou konsolidáciou. Kto totiž neinvestuje do budúcnosti, žiadnu nebude ani mať.
Jedným z prvých krokov „najsociálnejšej“ vlády bolo priznanie plného trinásteho dôchodku. Kto by mohol i namietať, že sa k tomuto kroku po rokoch sľubov konečne pristúpilo? Zamyslieť sa možno jedine nad motiváciou, ktorá jednak zohľadňovala dramatický prepad životnej úrovne spôsobený infláciou a geopolitickými turbulenciami posledných rokov, ale čo je ešte pravdepodobnejšie, že ide o politickú korupciu dôchodcov, ktorých si chce týmto počinom súčasná vládna moc zaviazať. Inak nemožno hodnotiť ani likvidáciu rodičovských dôchodkov a ich „nahradenie“ cez mechanizmus 2% z daní pod všakovakými, miestami až demagogickými argumentami.
V podmienkach kedy Slovensko čelí demografickej kríze je upieranie finančnej podpory usporiadaným slovenským rodinám priam vlastizradou, ak nie rovno cielenou decimáciou. Nepretržite od roku 1989 klesá podiel novonarodených detí a je priam nemožné, že kompetentní si vyše 30 rokov tento úbytok nevšímajú – veď pokým ešte koncom 80-tych rokov boli bežné rodiny aj s troma deťmi a len ojedinele sa vyskytovali rodiny s jedným dieťaťom či bezdetné (ak k nim dochádzalo tak vyslovene zo zdravotných dôvodov), no dnes je situácia úplne opačná. Bezdetné či jednodetné rodiny sú akoby normou a troj- a viacdetné rodiny sú raritou a skôr doménou sociálne vylúčených.
Alarmujúci je stav v školách, kde sa zužuje počet tried a žiakov v nich, čo kompetentní tiež neriešili celé roky. Naposledy v roku 2008, kedy bol zavedený príspevok pri narodení dieťaťa vo výške vtedajších 25000 slovenských korún, čo tvorilo 120% vtedajšej priemernej mzdy. V tom čase to malo pozitívny vplyv na pôrodnosť. Táto suma prepočítaná na 830€ je vyplácaná dodnes – hoci už v roku 2020 dosahovala len 75% priemernej mzdy a po covidových ekonomických poklesoch a vojnovej inflácii v posledných rokoch je ešte nižšia. Ale žiadna vláda sa nezaoberala navýšením tejto sumy – hoci zákonná úprava jasne vylučuje z jej získania asociálnych nepracujúcich špekulantov. A i preto vláda zlikvidovala tzv. rodičovský dôchodok a okresala daňový bonus pre pracujúcich rodičov. Nie však dávky či rodičovské príspevky pre nepracujúcich.
Súčasná vláda rada kopíruje Orbánov maďarský model. Už ho napodobňuje v zahraničnej a dvojtvárnej politike, zabetónovaním sa v mocenskom aparáte, či najnovšie strašením o štátnych prevratoch. V čom ho však nenapodobňuje a v čom by ho mohla a mala, je napr. aj podpora populačnej politiky, ktorá v Maďarsku funguje na princípe, že rodina so štyrmi deťmi je oslobodená od platenia daní. A je vidno, že táto motivácia je pre mnohé maďarské rodiny príťažlivou. Odvrátenou stranou orbánovského dopĺňania genofondu je dovoz veľkého množstva zahraničných pracovníkov z Kazachstanu, Kirgistanu, Vietnamu, Číny, Mongolska, Kórei a z ďalších ázijských stepí, čím sa žiaľ chce inšpirovať aj naša „pronárodná“ vláda namiesto aspoň minimálnej podpory rozumnej populačnej politiky.
Štefan Mórocz
