Keď v lete 2020 pri zdanlivej klinickej smrti Smeru-SD začali z neho utekať „tí najlepší z najlepších“, sťa krysy z Titanicu, rýchlo sa stretli na platforme Hlasu-SD. Ak si niekto myslel, že názov strany bol čisto marketingový, je to len čiastočná pravda. Pomohli si totiž názvom časopisu Hlas, ktorý redigoval svojho času čechoslovakista Vavro Šrobár a združoval okolo seba predovšetkým podobne orientovaných jedincov primárne na Masaryka, čechoslovakizmus, sociálnu demokraciu a liberalizmus, dokonca schvaľujúci a obdivujúci aj výbojný kapitalizmus. Teda ľudia typu Pellegriniho, Druckera, Žigu, Tomáša, Šutaja-Eštoka, Sakovej či Rašiho si nemohli vybrať lepšie. Sotva by našli výstižnejší oportunistický vzor, ktorý sa rozhodli nasledovať.
Nečudo, že s takouto politickou výbavou by boli želaným partnerom aj pre Progresívne Slovensko či SaS, ktoré sa predbiehali po voľbách 2023 vo veľkorysých ponukách pre vtedajší Pellegriniho Hlas-SD. Hoci sa tieto strany a nielen oni zaprisahávali celé roky, že s Ficom a Smerom-SD nikdy. S Hlasom-SD už tento problém zázračne nemali, čo je vskutku zaujímavé, najmä ak si uvedomíme, koho Hlas-SD prichýlil. Tých najoddanejších Ficových služobníkov, potržtašky, korupčníkov, karieristov a kšeftárov, ktorí Ficovi a jeho klike slúžili verne celé roky. Odrazu by slušno-demokratom spojenectvo s takýmito toxickými persónami nevadilo. A prekvapujúco ani ich voličom. Ale malo by.
Chystá sa totiž opäť povestné „salto mortale“, aké tu v minulosti predviedla zradná Strana demokratickej ľavice (SDĽ), nástupkyňa Komunistickej strany Slovenska, ktorá odchovala nielen R. Fica, ale aj také zvučné mená ako J. Richter, Ľ. Andrassy, M. Ftáčnik či B. Schmögnerová a ďalší, dodnes fungujúci v štruktúrach Smeru-SD. Po prijatí noviel trestného zákona a zabezpečení si faktickej beztrestnosti už vládnemu Smerohlasu v podstate o nič nejde. Ak budú vládnuť, tak s veľkými problémami, pretože ich krehká väčšina opretá o nevyspytateľných Huliakovcov je dlhodobo neudržateľná. Navyše za dverami sú dôsledky konsolidácie, ktorú by horšie nepripravili ani I. Mikloš s Ľ. Kaníkom.
Čo v takejto situácii robiť? Nie dávna história nám na to odpovie – keď zradná SDĽ kolaborujúca s Dzurindovou SDK a Bugárovou SMK v rokoch 1998-2002 oklamala sociálno-demokratického voliča a hlasovala za všetky dzurindove „ozdravné reformy“, ľudia jej vystavili výstižný účet: ak v roku 1998 získala 14,33% voličov (a jej dvojička Schusterova SOP 8,01%), tak o 4 roky neskôr, v roku 2002, obe tieto strany spojené na spoločnej kandidátke SDĽ-SOP dosiahli len 1% hlasov! Z 22% hlasov klesnúť za 4 roky na 1%, to sa nepodarilo ani nenávidenému Matovičovi, i ten prišiel „len“ o 15% hlasov. Čo je však dôležité – už pri prvých záchvevoch nespokojnosti s politikou SDĽ sa od nej v roku 1999 „prezieravo“, či skôr plánovite odpojil R. Fico (získal pre SDĽ najviac preferenčných hlasov) a založil Smer, ktorý už vo voľbách 2002 získal 13% hlasov – teda v podstate prebral elektorát SDĽ. A čo je najdôležitejšie, po krachu SDĽ a SOP politických stroskotancov a zradcov sociálnej demokracie, kolaborantov s dzurindovou ekonomickou liberálnou pravicou – prichýlil do Smeru! Mnohí sú v ňom dodnes, iní uprataní na výhodných pozíciách.
Prečo spomínať túto dnes už zabudnutú históriu zrady? Súčasné dianie totiž pripomína podobnú rošádu. Už nielen strečkujúci Huliakovci, ale najnovšie aj vzpínajúci sa poslanci Hlasu-SD majú za cieľ znefunkčniť súčasnú vládnu väčšinu. S neskonalým cieľom pustiť v ťažkých časoch k moci sa derúcich progresívcov, liberálov a ďalších sociopatov. Na väčšinu budú však potrebovať Hlas-SD, no ten už nebude mať problém do takejto vlády pod množstvom výhovoriek vstúpiť. Vie totiž, že potom z opozície štekajúci Fico so svojou kohortou sa o nich neskôr postará, ako sa o nich postaral dnes, včera aj predvčerom, nech patrili do KSS, SDĽ, SOP či SDSS, ktoré mu poslúžili. Volič (najmä socdemácky) totiž zabudne – ako zabudol na plošný lockdown vyhlásený Pellegrinim, na úšklabky so Sakovou, že odovzdávajú krajinu v čase výnimočného stavu Matovičovcom, na ktorých si potom zgustli za protipandemické opatrenia, ktoré oni sami zavádzali, aj na to, ako Smerohlasáci volali po helikoptérových peniazoch – 300€ pre KAŽDÉHO – aby potom zúrivo kritizovali Matovičových 200€ pre rodiny s deťmi, či odmenu 500€ pre toho, kto sa len zúčastní volieb.
Všetko by to bolo na smiech, ak by to nebolo súčasne tak vážne. Pred očami sa nám totiž rozsýpa štát, obrazne i doslova – nech sú to nemohúce politické elity, či investičné dlhy v infraštruktúre. Takýto krízou zmietaný štát nemusí skolabovať len vnútorne, čo by bol ešte ten „najjemnejší“ scenár. V dnešných časoch sa poľahky môže zopakovať nielen „operácia Dunaj“, ktorú by akiste časť prosovietskych spomienkových optimistov privítala, aby sa neskôr zobudila do hrôzostrašnej reality. Aj podhodenie pod „jadro EÚ“, ktoré Fico už dávnejšie propagoval. Dnes to za neho budú musieť vykonať iní euronadšenci, najlepšie s dodatkom, že si nedokážeme vládnuť sami. Vylúčená nie je však ani možnosť „naprávania historickej krivdy Trianonu“, hlavne ak sme dokonale odzbrojení a keď súčasná vláda sa správa de facto ako filiálka budapeštianskej vlády spravujúca Hornozemské okolie.
Pravoslav Kaltenbach
