Ubehlo 35 rokov od pádu socializmu a jeho výmeny za súčasný tzv. liberálno-demokratický režim. Teda súčasný režim už pomaly dobieha vo svojej dĺžke vládu komunistov, ktorá v našich končinách oficiálne trvala temer 42 rokov (1948-1989). Dajme teraz bokom, či nebrať do úvahy obdobie od SNP v 1944 kedy sa komunisti na moci a terore otvorene podieľali, a tiež obdobie po roku 1989, kedy boli v podstate súčasťou všetkých vlád, hoci už s prevrátenými kabátmi.
Bokom môžeme nechať aj spomienkových optimistov, ktorí zabudli na nevýhody a nezdary minulého režimu a nostalgicky naň spomínajú, najmä na sociálno-ekonomické istoty. V tom ich hlasno podporujú oportunisti typu Ľ. Blahu a ďalších služobníkov veľkokapitálu. Hoci už v lete 1989 vládnucim súdruhom bolo jasné, že ich systém je v danom nastavení neudržateľný (a Gorbačovovi to došlo ešte pred nimi):
Čo ale začína presakovať už aj do médií hlavného prúdu, je pozadie tzv. Nežnej revolúcie. Pokým ešte pred niekoľkými rokmi sa tézy o organizovanom odovzdaní moci komunistami a naaranžovaní celej „revolúcie“ hádzali rovno do vreca s konšpiračnými teóriami, dnes sa už o tejto téme aspoň opatrne diskutuje. Súvis to má najmä s rozvojom umelej inteligencie, kedy sa konečne po rokoch analyzovali tváre účastníkov pochodu študentov, pričom v jeho čele a ako vlajkonosiči boli identifikovaní agenti komunistickej štátnej bezpečnosti. O tomto fakte sa vedelo už pradávno, no bol vytrvalo ignorovaný. Dnes sa naň už musia novinári pýtať aj bývalých prezidentov SR I. Gašparoviča, či ČR M. Zemana. Tí sa však vynašli – vraj je pochopiteľné, že tam boli infiltrovaní eštebáci, ale netreba tomu pripisovať vraj veľkú váhu, oni tam vraj pôsobili zaiste len spravodajsky – pozorovali, zbierali informácie, a tak podobne. Rozprávka pokračuje ďalej. A odvaha spýtať sa, kto to bol onen mŕtvy študent Šmíd, ktorý mal zomrieť po policajnom zásahu samozrejme nezaznela. Práve to vyhnalo ľudí do ulíc. Akoby sa to ani nikdy nestalo:
https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1134/2432597
Uvidíme, koľko vody ešte pretečie Dunajom, pokým servilní novinári naberú odvahu spýtať sa na udalosti, ktorým sa mocní vyhýbajú. Hoci sú dobre zmapované, známe a tým pádom aj nepríjemné všetkým živiteľom „pravdoláskarskych“ mýtov:
