Zberba všetkých sveta strán na Slovákov poľovať tiahne,
Beneš – arbiter po našej zemi prahne
i Stalin po tejto zemi škúli,
dostalo právo po papuli…
Krajina tichá, bezsmrtná sa na popravisko mení tiahle,
ľudkovia s otvorenými očami už nocami spia náhle,
strach sa vkradol do ich duší,
hora za chotárom už nečuší,
štekotom guľometu sa ohláša kedy-tedy,
zmrzačený, jednoruký, chvejúci sa starec bledý
zlou predtuchou múdrych sa netají:
bezbožne pošliapu po Tisovom raji
čižmy vojakov cudzích armád i domácich lotrov, odkundesov,
čo ochranu pred paragrafmi hľadajú v prítmí lesov,
to Slovenského národného povstania pravá tvár:
mŕtvoly bez krížov, zastrelení kňazi, partizán pľuje na oltár,
rabovačky – až deň sa schýli,
útek dedinčanov v poslednej chvíli,
zo stola len chlebík uchmatnúť si stihli,
obec popolom ľahla, ubitých sa tiene mihli,
keď fašisti stojacich v rade
postrieľali v obecnom sade,
nebudú pohreby so smútočnými venci,
vo vetre sa hompáľajú obesenci
za spoluprácu s partizánmi,
mrú sluhovia s dvoma pánmi,
i keď každý pán im priečny
už snívajú svoj sen večný.
Čo to za povstanie? To svinstvo, dejinné zvratky,
keď s rajom kvitnúcim – urobia proces krátky,
keď ozbrojenci zapredaní,
otvárajú pekla brány…
Spoza bučka vyčíňavý partizán guľomet vytasí,
novinám v azbuke písaným nerozumie, no aj tak číta si,
z márnivosti skolí kňaza i matku siedmych detí,
odkrágľuje dedka, babku – veď oni sú „na umretí“,
a že rovných nehľadá si – vojakov zdatných z druhej strany
ako len, keď ruskou vodkou pod obraz Boží je ožraný,
Nemcom sa vyhýba, bo terčom ľahkým by bol ten pajác,
radšej v krovie schová sa sťa splašený zajac.
Z bunkrov večermi ozýva sa spev,
zmiešaný s výkrikmi znásilňovaných diev,
unesených z blízkej obce,
čo neušli poza kopce.
Proti komu povstali? Proti pozemskému raju?
Boľševici čo na partizánov sa hrajú…
Pľuhavstvo, zmije viachlavé, spodina trúfalá,
čo v strieborniaky, či v teplé miestečko potajme dúfala,
uverila v silu zbraní, nie v modlitbu zbožnú,
vlasť zbabrala nám skrz politiku cudzoložnú.
V komunizme kde-kto kričal: „Ja partizán veľký!“
No v povstaní v strachu líhal k mamke do postieľky,
pod maminu sukňu sa skrýval, či triasol sa v prítmí kúta,
no teraz hrdí sa: on partizán – politická ozruta.
Mocipáni i v dnešné časy velebia partizánov v bojovej fraške,
pomenujú po nich ulice, námestia: Česť totálnej porážke!
Ján Slanský
