Zem slovenská alebo potreba uchovania tejto zeme
Z dôvodu nielen v slovenčine prítomnej synonymie ešte spresníme, že pod zemou či pôdou v tomto článku nemá sa na mysli pôda v užšom zmysle (černozem, íly…) či zem ako zemepisný alebo politický pojem (Slovensko, Slovenská republika…), ale obhospodarúvaný či aspoň úrodný pozemok s presne vymedzenými čierťažami (rodná hruda, záhrada, záhumienok, pole, les…).
• Vypadnite z tohto pozemku!
– Prečo?
• Lebo je môj.
– Kde si k nemu prišiel?
• Zdedil som ho po otcovi.
– A on k nemu ako prišiel?
• Zdedil ho po otcovi.
– A ten k nemu ako prišiel?
• Bojoval zaň.
– Nuž, my oň budeme bojovať s tebou…
Takýmto krátkym rozhovorom medzi skupinkou cudzincov a majiteľom pôdy začína sa britská kniha Táto zem je naša zem.1 Byť potomkom schopného človeka, v tomto prípade starobylého šľachtica získavšieho za zásluhy na bojovom poli kúsok britskej pôdy, to nie je len výsada, ale aj zodpovednosť – zodpovednosť voči predkom i potomkom byť schopný zdedené (ne/hnuteľné) bohatstvo ubrániť.2 Dlhé stáročia boli tak vyššia i nižšia šľachta, ako aj roľníctvo3 s pôdou nerozlučne späté, a keďže po zániku Uhorska rozbehol sa proti (i domácej) šľachte kolotoč propagandistických lží a poloprávd, posvietime si v tomto článku predovšetkým na slovenskú šľachtu, pretože prostredníctvom jej očierňovania býva nepriamo očierňované i dedičné právo na pôdu a význam držby pôdy ako takej.
V podnadpise sme voľne parafrázovali názov dnes už dobre známej Štúrovej knihy Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí.4 Začnime teda jadro nášho článku Štúrovými slovami týkajúcimi sa vzniku slovenskej šľachty čoby najvýznamnejšej (po panovníkovi) držiteľky pôdy: z pôvodných „náčelníkov stali sa vladári a panovníci, z bojovníkov stalo sa pri rozličných premenách vyššie a nižšie zemianstvo.“5 Štúr, mnohými nesprávne považovaný za nepriateľa uhorskej šľachty, „jasne rozlišoval medzi maďarskou a slovenskou šľachtou, za jeho protišľachtickými postojmi tušíme skôr národné, než spoločenské rozpory.“6 Nižšou šľachtou bolo v čase Štúra dnes často spomínané zemianstvo – zeman bol zemanom vďaka tomu, že vlastnil zem.7 Hoci sa obsah pojmov do slovenčiny preložiteľných ako „zeman“ v každej národnej kultúre líši v závislosti od dejinného vývoja, podobné slová označujúce šľachtica – a obsahujúce zároveň odkaz na pôdu – nachodíme okrem slovenčiny, moravčiny a češtiny (zeman) aj v poľštine (ziemianin), ukrajinčine (zemlevlasnyk, землевласник), nemčine (Landedelmann), ruštine (zemľevlaďeľec, землевладелец) či angličtine (landlord).
Skutočnú šľachtu, vznikajúcu medzi Slovenmi už v ranom stredoveku, si neradno pliesť so šľachtou prelomu 19. a 20. storočia, keď tá už bola vo svojej podstate natoľko zhumpľovaná, že skutočne predstavovala onú „suchú ratolesť“ z pera Svetozára Hurbana Vajanského, neschopnú podieľať sa na národnom živote.8 Netreba však ahistoricky prenášať stav šľachty z prelomu tisícročí na dejiny slovenskej šľachty ako také, spätne do minulosti. Jána Kalinčiaka určite nemožno, po prečítaní si jeho diela Reštavrácia (1860), upodozrievať s prílišnej náklonnosti k zemianstvu – pravde sa však kedysi ľudia účelovo nevyhýbali, a preto vo Vlastnom životopise (1862) uviedol, čo mu povedal 80-ročný zeman: „Jaj, pán krstný, pán brat (lebo krstným otcom je mi tam každý, kto po mojom narodení asi pol roka u môjho otca skleničku páleného alebo hriateho na moje budúce zdravie vypil; taký to bol zvyk dobrý starozemiansky, kde sa až do desiateho kolena rodinnosť zachovávala), to boli časy! Ale teraz — jaj!“9 Aj v udržiavaní rodinných väzieb a v úcte k predkom badať vyspelosť zemianskeho stavu. Treba však doplniť, že nešlo len o vlastnosť šľachty,10 ale aj nižších stavov.11
A ako to bolo so šľachtou vyššou? Či bola skutočne iba nástrojom zbedačovania a pomaďarčovania podaných? Búrlivý nesúhlas poldruha tisíca nitrianskych šľachticov v roku 1842 bol výsledkom prerokúvania 12 szatmárskych bodov. Citát jedného zo slovenských šľachticov prítomných na sneme takisto vrhá na šľachtický stav nové svetlo:„Toto zlé všetko z pomaďarčovania pochádza[…]. Vy nás klamete, keď takou rečou hovoríte, ktorej my nerozumieme, vy musíte slovensky hovoriť, my sme Slováci, slovenskí zemania, naša reč slovenská musí v takej cene a vážnosti zostať, ako bola predtým.“12
Napriek zažitým predstavám o šľachte, „aj príslušníci šľachty mohli byť súdení za zabitie poddaného.“13 Naprieč celými dejinami to bola práve šľachta, kto držal vojsko, v čase ohrozenia podieľajúce sa na obrane vlasti.14 Bola to šľachta, vyššia i nižšia, presnejšie necelých jej 1000 príslušníkov z Turčianskej župy, ktorí svojimi podpismi podporili vydávanie dvojtýždenníka Slovenskje národňje novini.15 Bola to šľachta, vyššia i nižšia, presnejšie konkrétni, dodnes zaznávaní, slovenskí šľachtici, kto bol slovenskému národnému pohybu na porúdzí a poskytoval štúrovcom peniaze, bez ktorých by ich myšlienky a činy neboli bývali mali taký dosah na široké vrstvy národa.16 Bola to šľachta, vyššia i nižšia, presnejšie udatní synovia šľachtických rodín, kto prelieval krv a hynul na bojovom poli – boli to poprední predstavitelia šľachtického rodu Esterháziovcov (Ladislav, František, Tomáš a Gašpar), kto v bitke pri Veľkých Vozokanoch po boku mnohých miestnych roľníkov padol v nerovnom boji s tureckou presilou v roku 1652 – ich obeť priniesla napokon uhorskému vojsku víťazstvo.17 Šľachtica, ktorého postať je v slovenčine priamo spätá so slovom šľachetnosť,18 teda potomka veľkých bojovníkov, si netreba predstavovať výlučne ako francúzskeho načačkaného šľachtica z čias Ľudovíta XVI. – mravne, duchovne i telesne zmľandraveného. Upadajúca podstata Francúzska spočívala nie v pôvodnej bojovníckej šľachte, lež v jej zženštilých potomkoch, pre ktorých boli pojmy ako česť, viera či blaho národa a vlasti pojmami cudzími. „Úpadkové zvyšky spoločnosti bojovníkov slúžili spoločnosti obchodníkov.“19
Úpadok šľachty dláždil cestu k bezbrehému vzostupu meštianstva (Francúzske kráľovstvo 1789) a najnižších vrstiev (Ruská ríša 1917, Slovenská republika 1944, Československo 1948). Bez „najnižších“ vrstiev by nebolo potravinovej a remeselnej výroby, nik teda dôležitosť štvrtého stavu nezaznáva.20 Avšak zakiaľ predtým sa predstavitelia týchto spoločenských vrstiev venovali tomu, čo im bolo prirodzené, v rámci vyššie spomenutých prevratov sa všetkým otvorila cesta k (dočasnej) moci a naprávaniu i nejestvujúcich skrivodlivostí (tzv. revolučné národné výbory, soviety…).
Takto vyzeralo zemianske bydlo na Orave (Expozícia Oravské zemianstvo).
Neraz sme písali o potrebe (aspoň čiastočnej) potravinovej sebestačnosti na úrovni rodiny či pospolitosti/komunity, avšak tá nie je bez vlastnej pôdy možná. Doplňme ešte, že v predprevratovom období si hodnotu pôdy uvedomovali všetci, a keď bola možnosť, snažili sa k nej dostať (napr. baníci či domkári).21 S vlastnou pôdou totiž rastie nezávislosť od ústrednej moci, s čím prirodzene vzrastá vlastná moc – na rozdiel od súčasnej slovenskej omladiny si toho boli napr. komunisti dobre vedomí. Krátkotrvajúce vojnové (1944),22 no predovšetkým povojnové habanie dedičnej pôdy, sprvoti v rámci ľudovodemokratického (1945 – 1948) zaisťovania „majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov“,23 a neskôr v rámci rozkulačovania24 a kolektivizácie,25 viedlo k pretrhnutiu večitého puta medzi človekom a pôdou26 – občan povojnového Československa sa už k pôde otcov choval macošsky,27 a tento vzťah sa s každým novým pokolením iba horšil. A návrat pôdy do súkromných rúk po ’89 tento stav výrazne nezlepšil, ako to aj mnohí prezieraví ľudia boli predpovedali: „Rozpad súčasných JRD, nejasnosť zákona o pôde a súkromnom roľníckom podnikaní spolu s nechuťou a neochotou mladého pokolenia k samostatnému podnikaniu v poľnohospodárstve spôsobia, že zem v týchto oblastiach nebude obrábaná a stane sa ľahkou korisťou platby schopných a k práci ochotných cudzincov. Slovensko potom bude ničené menšinami.“28
Ide o čísi zámysel alebo o prirodzený vývoj? Ako to bolo v minulosti? Nahliadnime do čias predfeudálnych a ranofeudálnych, bez šľachty v súčasnom zmysle slova – do časov bájnych hrdinov, kniežat a veľmožov, predchodcov šľachticov. Z čias pred príchodom zvyku nazývať deti menami cudzieho pôvodu (dnes už poslovenčenými) zachovali sa nám mená pevne späté so zemou a/alebo domovom: jedným zo 14 družiníkov kniežaťa Pribinu,29 „prvého v dejinách spomínaného Slováka“,30 prítomných pri posviacke kostola Panny Márie 24. januára 850 na Blatnohrade, bol Zemin.31 Kniežaťa Rastislava, vládnuceho v rokoch 846 – 870, sprevádzal na ceste do severotalianskeho kláštora, okrem iných, akýsi Nitrabor, nesúci priamo v mene názov hlavného mesta ranostredovekej slovenskej krajiny.32 Počas pohanského povstania v Uhorsku33 sedel na kniežacom stolci v Nitre Domoslav. Nádherný príklad ponúkajú aj dejiny nášho severného suseda.34 Bájny zakladateľ rodu Piastovcov, ktorí vymreli po meči až v roku 1675, bol nezámožný muž menom Piast. Spolu so svojou manželkou Repkou splodili syna Zemovíta, ktorý následne zvrhol zlého kniežaťa Popiela a sám sa stal kniežaťom Poľanov. Jeho vnuk opäť niesol meno spojené so zemou: Zemomysl (jeho syn Mieško I. prijal kresťanstvo, a jeho vnuk Boleslav I. Chrabrý niekoľko rokov vládol na Slovensku). Podobne, ako to na príklade českých bájí a povestí (Přemysl a Nezamysl) dokazoval Záviš Kalandra,35 aj v tomto prípade môže ísť nie o povesť o skutočných ľuďoch, lež o báj, do ktorej sa pretavilo akési starobylé indoeurópske podanie obsahujúce zem (Zemovít) a popol (Popiel) – zánik čohosi starého/chabého, nástup mladého/silného.
Slovenskí vzdelanci36 i šľachtici37 kritizovali dobové pomery, pretože na to mali dôvod.38 Avšak na rozdiel od súčasných kritikov nesedeli so založenými rukami – kritika iba sprevádzala ich konanie, nenahrádzala ho! Kým sa začne Slovák sťažovať na to, aké je dnes ťažké sa k pôde dostať – čo nik nespochybňuje –, mal by sa zamyslieť nad tým, či by jeho predkovia nejakú pôdu bývali mali, keby sa neboli bývali snažili dostať sa k nej zakaždým, keď „na to neboli priaznivé podmienky“. Nie je ľahké vrátiť sa k roľníčeniu či chovu zvierat, stať sa statkárom, nie je jednoduché čeliť nepochopeniu okolia a prvotným ťažkostiam,39 ale je to možné, a to tak na dedine, ako i v meste. Na záver, na zamyslenie, nahliadnime do obsiahleho náučného slovníka: heslo Slovensko, vypracované v roku 1919, teda ešte predtým, ako bol do ústavy vložený „národ československý“, ešte predtým, ako bolo krátko jestvujúce Česko-Slovensko zmenené40 na Československo.41 Slovo „úžasný“ je použité v pôvodnom, t. j. zápornom význame:
„Židé drželi na S-u 70% půdy. Tedy poměry úžasné. Leckde patřily Židům celé dediny, pozůstávající z malých chaloupek. Nejhorší poměry jsou ovšem v nejzazší části S-a, v okolí Užhorodu.42[…] S. bude naší koloniální zemí; je mylným názorem, jako by snad koloniální země nesměla s mateřskou hraničit. Příklad je Rusko se Sibiří. […] Této doby, v lednu 1919, nelze ještě statisticky mluviti o S-u novém, součásti republiky Československé a nebude lze ani za rok, ani za dva. […] Všech Slováků napočítalo se úředně r. 1900 v Uhrách a Charvátsko-Slavonii 2,019.000, čili 10.5% všeho obyvatelstva; r. 1910 už jen 1,946.000.“43
Graf znázorňuje Podiel druhov pozemkov SR v r. 2008 (Podľa údajov ÚGKK SR, 2009; spracoval Rudolf Pado).
Možno aj o našich dňoch bude sa raz písať, „aké úžasné pomery na Slovensku panovali,“44 keď ľudia úrodnú pôdu v predzáhradke zasýpali štrkom či zalievali betónom, zlenivení ľudia predávali zdedené sady so starobylými odrodami ovocia „podnikateľom“ zo zahraničia, a neobhospodarované záhrady kosili za peniaze ich „zaneprázdnených“ majiteľov miestni osadníci…
Autor: Daniel Halaj
1 SHOARD, Marion: This Land is Our Land. Druhé vydanie (prvé 1987). Londýn: Gaia Books, 1997.
2 Viď výborný román VANĚČEK, Michal: Mlýn. Praha: Cosmopolis, 2018.
3 SLAVKOVSKÝ, Peter: Slovenský roľník (pramene k štúdiu spôsobu života). Bratislava: Veda, 2013.
4 Bernolákova podoba slovenčiny vychádzajúca z kultúrnej západoslovenčiny bola prijatá v roku 1787. Štúrova podoba slovenčiny vychádzajúca z kultúrnej stredoslovenčiny bola prijatá v roku 1843. V roku 1851 došlo k dohode medzi stúpencami štúrovčiny a bernolákovčiny, keď spisovnú slovenčinu upravila hodžovsko-hattalovská jazyková reforma. Preto dnes napr. už nemáme spisovné slovo nárečja, ale nárečie (boli teda potlačené neceloslovenské prvky štúrovčiny vychádzajúce z liptovského nárečia, viď STANISLAV, Ján: Liptovské nárečia. Martin: Matica slovenská, 1932).
5 ŠTÚR, Ľudovít: Politické state a prejavy. Bratislava: SVKL, 1954. s. 129.
6 DEMMEL, József: Ľudovít Štúr – Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. Kalligram, 2017. s. 153.
7 KRÁLIK, Ľubor: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Druhé vydanie (prvé 2015). Bratislava: Veda, 2019. s. 687.
8 Aby sa človek pri skúmaní dejín neobmedzoval iba na všeobecne dostupné pramene a spisbu, načim využívať aj pramene všeobecne nedostupné, ktoré v konečnom dôsledku dopĺňajú celistvý obraz dejín. Takýmito prameňmi sú nevydané písomné pramene ako rodinné kroniky, staré denníky, strohé zápisy na fotkách, rozhovory s pamätníkmi apod. Štefan Jašíček (1874 – 1960), prapradedo pôvodcu tohto článku, bol synom slovenského zemana a príslušníčky nemeckej nižšej šľachty – svojím otcom bol vydedený za to, že si vzal neurodzenú ženu, dcéru obuvníka. Zeman svoj majetok prepil, rodový pečatný prsteň mu ukradli opitému priamo z prsta, a napokon dožil u svojho ním vydedeného syna. (Z rodinnej kroniky)
9 Dostupné v Zlatom fonde na https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1053/Kalinciak_Vlastny-zivotopis/1#id2523235.
10 BOTÍKOVÁ, Marta – ŠVECOVÁ, Soňa – JAKUBÍKOVÁ, Kornélia: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava: VEDA, 1997.
11 S cieľom zvýšiť hodnotu svojho majetku v Topoľčiankach si v roku 1750 gróf Jozef Keglević doviedol z rodinných majetkov v Dalmácii, presnejšie z Vallone di Obbrovazzo (dnes Zaton Obrovački), niekoľkých odborníkov. Medzi nimi bol i vinohradník Georgius Scaevola (1734 – 1784), ktorý si poslovenčil meno na Juraj Števula. ČEPČEK, Štefan: Topoľčianky. Bratislava: Tatran, 1983. s. 105. Jeho potomkovia teda rozhodne nepatrili k šľachte, boli to roľníci (s vlastnou roľou, jeden z potomkov pri oračke prechladol a doma zomrel). Napriek tomu sa mnoho pokolení ctili široké rodinné väzby a ústnym podaním sa odovzdávalo (a v 21. storočí aj na základe rozboru DNA dokázalo), že do Uhier prišlý predok bol údom rodu, odvodzujúceho svoj pôvod od bájneho rímskeho hrdinu, známeho pod menom Gaius Mucius Scævola. (Z rodinnej kroniky)
12 DEMMEL, József: Ľudovít Štúr – Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. Kalligram, 2017. s. 149 – 153.
13 LENGYELOVÁ, Tünde: Hrob Alžbety Bátoriovej. In: JESENSKÝ, Miloš – LACIKA, Ján – LENGYELOVÁ, Tünde – MACHAJ, Ľuboš: Najväčšie záhady a mystériá Slovenska. Bratislava: Ikar, 2017. s. 114.
14 Boli, pravda, aj časy úpadku, ako to spomína napr. Františkom Sasinkom citovaný prameň, citovaný v LIV. čísle Reconquisty.
15 DEMMEL, József: Ľudovít Štúr – Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. Kalligram, 2017. s. 149 – 150.
16 DEMMEL, József: Panslávi v kaštieli – Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia. Absynt, 2017.
17 ELIÁŠ, Miroslav: Zabudnutí hrdinovia protitureckých bojov. Druhé vydanie (prvé 2013). Šurany: Mestské kultúrne stredisko Šurany, 2019.
18 KRÁLIK, Ľubor: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Druhé vydanie (prvé 2015). Bratislava: Veda, 2019. s. 587.
19 Článok O duši a bojovníckej rase z roku 1940. EVOLA, Julius: Metafyzika války. Zvolen: Sol Noctis, 2021.
20 Hoci pôvodca článku objavil vo svojom vývode predkov aj šľachtu (tak ako temer každý, kto sa pri rodopisnom výskume dostal niekoľko pokolení do minulosti), jeho rodokmeň (teda vetva predkov po meči) pozostáva z kuchára, dôstojníka, haviara, mlynára a baníkov (neskôr roľníkov), nie šľachticov.
21 V cirkevných záznamoch o narodení a krste sa vždy uvádzalo meno, a niekedy aj povolanie rodičov. Ján Halaj (*1845), praprastarký pôvodcu, je v záznamoch pri narodení sa dvoch svojich synov vedený ako haviar, pri narodený sa ďalšieho syna je už vedený ako roľník, čo znamená, že si zaobstaral pozemok, prinajmenšom záhradu. (Z rodinnej kroniky)
22 WOLF-SLAMENÍKOV, Štefan: Vrchárske drámy I. diel. Druhá svetová vojna a počiatky boľševizmu na Štáloch. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2016.
23 ARBURG, Adrian von – Staněk, Tomáš: Vysídlení Němců a proměny českého pohraničí 1945 – 1951. Dokumenty z českých archivů. Díl II. Svazek 1. Duben – srpen/září 1945. „Divoký odsun“ a počátky osídlování. Středokluky: Zdeněk Susa, 2011. s. 297.
24 Rozkulačiť: „zbaviť kulakov výrobných prostriedkov a pôdy s cieľom likvidácie kulactva ako triedy, likvidovať kulactvo: r. kulakov (dedinských boháčov)“ PECIAR, Štefan: Slovník slovenského jazyka 3: p – r. Bratislava: SAV, 1963; dostupné na https://slovnik.juls.savba.sk/?w=rozkula%C4%8Di%C5%A5&s=exact&c=Gf36&cs=&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=hssjV&d=bernolak&d=obce&d=priezviska&d=un#.
25 Kolektivizácia: „kolektivizovanie: k. poľnohospodárstva premena z individuálneho súkromného hospodárenia na spoločné (v býv. soc. krajinách); násilná k. v 50. rokoch“ Krátky slovník slovenského jazyka 4; dostupné na https://slovnik.juls.savba.sk/?w=kolektiviz%C3%A1cia&s=exact&c=r1e2&cs=&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=hssjV&d=bernolak&d=obce&d=priezviska&d=un#.
26 WOLF-SLAMENÍKOV, Štefan: Vrchárske drámy II. diel. Kolektivizácia Štálov (1949 – 1973). Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2016.
27 Hoci platí u pamiatkarov dobre známe „chudoba uchováva/konzervuje“, takže v chudobných dolinách pretrvával pôvodný spôsob života podstatne dlhšie (lazy, východ Slovenska…).
28 DOLEJŠÍ, Miroslav: Analýza 17. listopadu 1989 + 10 bonusových textů. Prvé nesamizdatové knižné vydanie (samizdatom šírené v 90. rokoch). Brno: Guidemedia, 2014. s. 70.
29 V čom tkvie podstata mena nitrianskeho kniežaťa nie je isté:
• Priba, Pribina – skrátenina mena Pribyslav. STANISLAV, Ján: Odkryté mená slovenských miest a dedín. Druhé vydanie (prvé 1947). Martin: Matica slovenská, 2008. s. 43.
• Pribina – prvorodený syn svojho otca. ONDRUŠ, Šimon: Odtajnené trezory slov I. Martin: Matica slovenská, 2000. s. 91 – 93.
• Pre celistvejší rozbor mena vo svetle tak prameňov, ako i neskorších jazykovedných úvah viď KUČERA, Matúš: Postavy veľkomoravskej histórie. Štvrté vydanie (prvé 1986). Bratislava: Perfekt, 2013. s. 53 – 56.
30 POLAKOVIČ, Štefan: Z Tisovho boja. Druhé vydanie (prvé 1941). Brno: Guidemedia, 2017. s. 111.
31 Alebo Semín. Po vyhnaní Pribinu z Nitravy už neboli v jeho družine iba Sloveni. Slovenské mená mali celkovo 11: Chotemír, Unšat, Ľutomír, Skrben, Žilic (dodnes je kopcovitá oblasť Zselic), Vlčina, Vitomír, Trebic, Ctilo a Hojimír. STANISLAV, Ján: Odkryté mená slovenských miest a dedín. Druhé vydanie (prvé 1947). Martin: Matica slovenská, 2008. STANISLAV, Ján: Dejiny slovenského jazyka III. Texty. Druhé vydanie (prvé 1957). Bratislava: SAV, 1967. s. 119.
32 STEINHÜBEL, Ján: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Druhé vydanie (prvé 2004). Budmerice: Rak, 2016.
33 Viď preklad dobových prameňov či súčasnú odbornú spisbu:
• SOPKO, Július: Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice: Rak, 2004.
• MAREK Z KÁLTU: Viedenská maľovaná kronika. Chronica Picta 1358 – 1370. Bratislava: Perfekt, 2016.
• SOPKO, Július: Kroniky stredovekého Slovenska. Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. Budmerice: Rak, 1995. s. 104 – 111.
• JÁN Z TURCA: Kronika Jána z Turca. Chronica Hungarorum 1488. Bratislava: Perfekt, 2018.
• STEINHÜBEL, Ján: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Druhé vydanie (prvé 2004). Budmerice: Rak, 2016.
34 GALLUS ANONYMUS: Kronika a činy polských knížat a vládců. Praha: Argo, 2009.
35 KALANDRA, Záviš: České pohanství. Druhý díl: Osudy bohů. Praha: Academia, 2018.
36 ŠTÍTOVSKÝ, Miloslav: Židia a ich kritické zobrazenie v staršej slovenskej literatúre. Bratislava: Eko-konzult, 2016.
37 „Predtým bol zeman pánom, teraz mu už aj žid vyká.“ Namiesto toho, aby mu onikal. Dostupné v Zlatom fonde na https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1053/Kalinciak_Vlastny-zivotopis/1#id2523235#ixzz8E2HasKEO.
38 ALNER, Juraj: Slovenské pohľady na Židov alebo Židia v Slovenských pohľadoch. Bratislava: Adora lingua, 2011.
39 10 často kladených otázok, s ktorými sa pravdepodobne stretnete, keď sa rozhodnete stať sa farmárom. Vzbura proti modernému svetu; dostupné na t.me/vzbura/344.
40 Česko-Slovensko sa stalo Československom až ústavným zákonom z roku 1920, keď sa zo Slovákov, Moravanov, Slezanov a Čechov stal úradne československý národ (ústava začínala slovami „my, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa…“ (121/1920 Sb. ZÁKON ze dne 29. února 1920).
41 MATULA, Pavol: Čechoslovakizmus na slovenských stredných školách (1918 – 1938). Bratislava: Goralinga, 2013.
42 Viď napr. BARTHA, Miklos: V zemi Chazarů. Mukačevo: Novotný a Bartošek, 1927.
43 PAZOUREK, Josef (red.): Ottův obchodní slovník. Díl II. Část 2. Pie – Žurnál. Praha: J. Otto, 1921. s. 1217; dostupné na https://kramerius5.nkp.cz/view/uuid:a511a370-86a4-11e0-9ac1-0013d398622b?page=uuid:52e8e140-e14b-11e7-adb0-005056825209.
44 MAGÁT, Marián: Židokracia. Vlastným nákladom, 2020; dostupné na t.me/marianmagatoficialny.
