Síce z iných a dlhodobých dôvodov, ale k „ochrancom“ tradičných hodnôt a rodiny oslavujúcim prehru Ivana Korčoka sa s radosťou pridal aj George Soros, pretože hlavným víťazom slovenských prezidentských volieb nie je Peter Pellegrini, alebo Robert Fico, ale progresivizmus a woke ideológia. Konzervatívnym „ochrancom“ tradičných hodnôt a „vlasteneckým“ silám sa totiž zvolením Petra Pellegriniho za prezidenta podarilo výrazne posunúť Overtovo okno, teda, čo je ešte prípustné a čo už nie, smerom k woke ideológii a progresivizmu.
Slovensko je síce nominálne konzervatívnou krajinou plnou verbálnych bojovníkov proti LGBT+ ideológii a woke šialenstvám, ale očividne to nebude tak horúce. Prorežimné a provládne médiá maskované do hávu alternatívy totiž dokázali presvedčiť týchto „trad a based“ voličov, že najlepším spôsobom, ako bojovať proti progresivizmu, je zvoliť si do úradu homosexuála, pričom existuje reálne riziko, že tento sentiment „tolerancie“ tu ostane natrvalo. Je veľmi nepravdepodobné, že vláda Roberta Fica, resp. prezident Peter Pellegrini spravia nejaké kroky smerujúce k „zrovnoprávneniu“ homosexuálnych párov, ale to ani netreba – svoj kus dobrej roboty spravili už len tým, že do hláv všeobecnej verejnosti zakorenili myšlienku, že je v národnoštátnom záujme Slovenska si do najvyššej funkcie zvoliť prihriateho politika.
Všetci tí, ktorí sa donedávna vysmievali z luxemburského premiéra, ktorý žije v manželstve s iným mužom sa pri zmienke o Pellegriniho sexuálnej orientácii až ofučane bránili s tým, že nie sú a vlastne ani nikdy neboli žiadni homofóbovia a to čo ľudia robia za zatvorenými dverami je ich vec. V prípade, ak táto výhrada zaznela online, reakcie „ochrancov“ tradičných hodnôt a rodiny svojou agresivitou, ale paradoxne aj obsahom pripomínali hocakú woke, či progresívnu diskusnú skupinu a bolo až tragikomické sa pozerať, ako v tolerancii k sexuálnym menšinám a ich deviantnému správaniu predčili aj tie najextrémnejšie elementy z Progresívneho Slovenska.
Progresívni zástancovia „rovnoprávnosti“ dostali do rúk silný argument a povzbudenie, pretože Pellegrini na hrade znamená príležitosť k dlhodobému „scitlivovaniu“ tej doteraz „zadubenej“ časti slovenskej verejnosti, ktorá si ho ale vlastne dobrovoľne zvolila. Pellegrini sa samozrejme k svojej orientácii nikdy otvorene neprihlási, ale to ani nemusí. Tá je verejným tajomstvom a všeobecne akceptovaným faktom a spolu s jeho uhladeným správaním, či prípadnými „správnymi“ názormi bude vplývať na kolektívne podvedomie hlavne tej „tradično-hodnotovej“ časti verejnosti. Tá tak môže na konci Pellegriniho prvého prezidentského obdobia „sama“ prísť k záverom, že homosexuáli vlastne nie sú až takí zlí, majoritná spoločnosti im naozaj ubližuje a keďže sú to ľudia ako my, tak by napríklad manželstvo pre všetkých, či potenciálne adopcie detí rovnako-pohlavnými pármi neboli až taký zlý nápad. Však aj Vladimír Putin sa asi štyri mesiace pred samotnými prezidentskými voľbami vyjadril, že homosexuáli sú súčasťou ruskej spoločnosti, čo mohla byť maskovaná snaha o podporu Pellegriniho a rozriedenie negatívnych emócií v prípade, ak by túto kartu na neho niekto vytiahol.
Príjemný bonus pre Sorosovu agendu priniesol Igor Matovič, ktorý Pellegriniho obvinil zo sexuálneho pomeru s maloletým chlapcom, čo by mohlo vysvetľovať, prečo sa Ficova vláda tak urputne snažila do legislatívy pretlačiť skrátenie premlčacích dôb za pedofíliu a sexuálne násilie na deťoch. Keďže s touto témou prišiel zdiskreditovaný Matovič, nikto ho poriadne nepočúval a verejnosť to ignorovala, akoby šlo o niečo normálne. V istom zmysle spravil Matovič Pellegrinimu týmto odhalením službu, pretože ho čiastočne oslobodil a dal mu nezávislosť. Uverejnenie tejto informácie totiž Pellegrinimu politicky vôbec neuškodilo a o trestnoprávnu rovinu sa postará spomínané skrátenie premlčacej doby, čo je legislatíva, ktorú nový slovenský prezident už vo vlastnom záujme určite podpíše a položí tak základný kameň cesty smerujúcej k normalizácii pedofílie.
Ďalším oslavujúcim je Viktor Orbán, resp. maďarský iredentizmus. Spôsob, akým bol Pellegrini zvolený ukázal, že vo veľkej väčšine slovenskej verejnosti je zakorenený až chorobný pacifizmus a obava z konfliktu, z ktorého by hrozili nejaké následky. Odpor či až strach „vlasteneckej a národne orientovanej“ časti verejnosti voči vojne, či dokonca obrane svojej vlastnej krajiny by Orbán s Ruskom za chrbtom mohol využiť na pomalú eskaláciu smerom k pripojeniu územia SR k Maďarsku. Nie je nepredstaviteľné, že by napríklad Maďarsko vznieslo nároky na Žitný ostrov, ktorý je najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe a „vlastenecká“ scéna túžiaca po mieri by mu ho radšej odovzdala, len aby bol pokoj a mladí nemuseli rukovať na front. Po Žitnom ostrove by mohli salámovou metódou pokračovať ďalšie územia, až kým by sa SR nestala iba neduživým kusom územia, ktoré by sa v záujme stability celého regiónu malo radšej pripojiť k Maďarsku. Viktor Orbán sa síce s Robertom Ficom potľapkáva po pleciach, to však nič nemení na fakte, že celá maďarská politická scéna považuje samostatnú Slovenskú republiku za dočasnú a neživotaschopnú historickú anomáliu. To v kombinácii s tým, že Maďarsko vníma vojnu ako legitímny spôsob zmeny hraníc a neochote slovenských „vlastencov“ vôbec brániť svoju krajinu, predstavuje do budúcnosti reálne riziko pre existenciu samostatnej Slovenskej republiky a to bez ohľadu na to, aká vláda bude u nášho južného suseda pri moci.
Výsledky prezidentských volieb nie sú tragédiou kvôli tomu, že bol zvolený Peter Pellegrini, ale preto, akým spôsobom a na akých témach sa do prezidentského úradu dostal. Priebeh kampane a témy, ktoré v nej úspešne rezonovali poskytujú cenné informácie o slabosti a malej odolnosti väčšinového voliča, ktorý ani poriadne nevie, ako ústavne funguje jeho vlastná krajina. Volič, ktorý nie je okrem statusov na sociálnych sieťach ochotný za záujmy svojej krajiny vôbec bojovať dúfajúc, že to za neho spraví niekto iný. Preto napríklad pozitívne rezonovalo absurdné tvrdenie Štefana Harabina, že najlepšou garanciou územnej integrity Slovenska bude Rusko, ktoré pritom nebolo schopné ochrániť ani svojho zmluvného spojenca, kresťanské Arménsko a dovolilo, aby mu moslimský Azerbajdžan silou zobral územie a islamizoval ho. Navyše, Rusko má v strednej Európe svoje vlastné záujmy a v prípade potreby ho bez mihnutia oka zobchoduje, alebo dá Maďarsku ako odmenu. Tieto voľby ukázali, že Slováci si napriek proklamáciám svoj štát nevážia, čo je pravdepodobne preto, lebo o neho nemuseli nikdy bojovať a dostali ho doslova zadarmo. Treba mať však na pamäti, že nič nie je večné a ak národ nie je ochotný bojovať a chrániť svoje hranice, história mu zoberie právo na existenciu.
Ondrej Figuli
