Kniha o bohu Velesovi a o jeho mieste v predkresťanskom bájosloví Slovenov (RECENZIA)
Skoro po roku 821, či niekedy medzi rokmi 827 a 829, bol v Nitrave vysvätený kostol – vôbec prvý na území západných a východných Slovanov. Sám nitriansky knieža Pribina – „prvý v dejinách spomínaný Slovák“ – ešte nebol kresťanom, hoci (podobne ako kedysi franský kráľ Chlodovik I.) bol už pod vplyvom svojej kresťanskej manželky. Po vyhnaní kniežaťa Pribinu v prvej polovici roku 833 vládol na území Nitrianskeho kniežatstva v roku 831 pokrstený panovník Mojmír I., ktorý zahájil pokresťančovanie pripojeného územia. Jeho nasledovníci (tak moravskí, ako i neskôr nitrianski a uhorskí) boli rovnako kresťanmi. Najstarší slovenský zákonník (a zároveň i najstarší slovanský vôbec), ktorý vytlačil staré zvykové právo patriarchálneho rodového zriadenia – t.j. Zakon sudnyj ľudem, napísaný solúnskymi bratmi, pozvanými Rastislavom do našej krajiny – zakazoval pôvodnú vieru pod hrozbou otroctva.
V kronikách domáceho pôvodu – napr. v Dubnickej, Obrázkovej, Spišskosobotskej či v Kronike Jána z Turca – sa síce píše o ozbrojených povstaniach vyznávačov predkresťanskej viery v Uhorsku, no pôvodcovia kroník nenazývajú žiadne, slovenské či maďarské, božstvá – akurát sa dozvedáme, že náš kráľ Ondrej I. (1046 – 1060) „po nástupe na trón prikázal všetkému svojmu ľudu pod trestom smrti vzdať sa pohanských zvyklostí, ktoré im bol predtým dovolil.“
Pôvodná viera však napriek tomu medzi Slovenmi (od 13./14. storočia Slovákmi) v postupne sa meniacej podobe pretrvávala – napr. ešte v cirkevnom prameni z roku 1658 je zaznamenaná sťažnosť na oravských poddaných, ktorí nazývajú kostol ,,Paromovým domom“. Ešte v 20. storočí Slováci v Maďarsku prisudzovali hrom „Perunovi“, a „Parom“ mal svoje miesto aj v prvej slovenskej štátnej hymne. Tak či onak, ide už „iba“ o pozostatky kedysi celistvého slovanského bájoslovia, o ktorom sa nám dochovalo – v porovnaní s bájoslovím baltským či germánskym – iba veľmi málo údajov. A tak má každý písomný či archeologický prameň cenu zlata. Podobne ako vedecké práce, ktorých pôvodcovia môžu vďaka znalosti jazykov pracovať s porovnávacím bájoslovím, zisteniami zahraničných odborníkov, či národopisnými záznamami z iných európskych krajín. No a jednou z takýchto prác je na knižné vydanie prepracovaná diplomová práca moravskej vedkyne a mladej matky Michaely Gajdošíkovej Šebetovskej.
Časť česky písaného prameňa z 15. storočia, nazývaného Tkadlečkov rukopis, v ktorom nachodíme slovo Weles. Prevzaté z recenzovanej knihy, podčiarknutie predmetného slova redakcia.
Ako sa výskumná pracovníčka vyjadrila v rozhovore s Pavlom Horkým pre lumyd.eu, zo slovanských bohov rozhodla sa venovať práve Velesovi preto, lebo ju lákala „nepriehľadnosť a zložitosť“ tejto postavy slovanského bájoslovia. Doteraz sa o vymedzenie Velesovho postavenia či jeho úlohy v slovanskom mnohobožstve pokúšali mnohí vedci, no k jednoznačným záverom vedecká obec nedošla. Pôvodkyňa recenzovanej knihy sa preto rozhodla vytvoriť si „vlastný obraz o tom, akú úlohu mohol Veles u Slovanov zohrávať.“ Načim riecť, že vďaka jej knihe si dokáže vlastný obraz vytvoriť i neodborník, zaujímajúci sa o prvobytnú vieru Slovanov, čo pri vedeckých prácach – zameraných na kolegov a odbornú, zriedka širokú, verejnosť – nebýva samozrejmosťou.
Hneď v úvode ďakuje pôvodkyňa za podiel na vzniku knihy u nás nie neznámym kapacitám ako Jiří Dynda (Slovanské pohanstvo v stredovekých latinských prameňoch) či Jan A. Kozák (Korene indoeurópskej duchovnej tradície), čo pôsobí veľmi príjemne, a čitateľ tak na prvej strane pochopí, že môže ísť o skutočne zaujímavé dielo, nijako nesúvisiace s – na Slovensku, žiaľ, dosť obľúbenými – Izenbekovými doštičkami, známymi ako Velesova kniha.
Kniha nie je monografiou – neponúka teda vyčerpávajúci ponor do doterajšieho bádania o Velesovi, no o stručný náčrt sa predsa len pôvodkyňa pokúsila. Čitateľ tak zisťuje, ako sa vyvíjal pohľad na Velesovu pôsobnosť v starobylom bájosloví, ktoré vedecké teórie sú už zastarané, ale i to, ako sa slovenskí bádatelia Golema či Pukanec zaslúžili o lepšie poňatie predkresťanských vier na Slovensku a v Európe.
Po rozbore dochovaných písomných prameňov (českých, poľských a ruských) – tak z doby, keď bola veleba Velesa živou záležitosťou, ako aj z doby kresťanskej – začína sa kapitola, venujúca sa porovnávaciemu bájosloviu (komparatívnej mytológii). Tento postup umožňuje dotvárať Velesov obraz na miestach, na ktorých máme skrzeva nedostatku písomných prameňov biele miesta: Veles, jeho miesto a úloha v slovanskom bájosloví porovnáva sa s inými európskymi – Velesovi podobnými – bohmi, ako Óðinnom, Velniasom či Afsatim. Pri použití poznatkov národopisu (etnografie) zas pôvodkyňa nachodí Velesovi blízke stvorenia (vodník, volchv, pastier) či kresťanských svätcov, „prezvavších“ v rámci pokresťančovania (v katolíctve aj v pravosláví) časť Velesových právomocí a úloh.
Azda najzaujímavejšou časťou knihy je samotný pokus o obnovu či rekonštrukciu toho, ako Velesa vnímali alebo mohli vnímať naši dávni predkovia. Pozornosť sa venuje
- jeho možnej schopnosti brať na seba rôzne podoby,
- jeho spätosti s neduhmi a svetom mŕtvych,
- jeho spojeniu s čarami, veršotepectvom a hudbou,
- jeho vzťahu k dobytku a imaniu,
- jeho sporom s Perúnom.
Kniha je pomerne útla, možno ju prečítať za pár hodín, príp. po kúskoch tak za poldruha dňa. Ide o prácu jedinečnú z viacerých hľadísk, a my ju preto našim čitateľom vrelo odporúčame.
…na dôvažok po prečítaní recenzovanej knihy odporúčame jedinečné slovenské jazykovedné dielo PUKANEC, Martin: Etymologický nákres slovanského sveta bohov a démonov (náboženstva a morálky Slovanov). Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2013; dostupné aj online.
Autor: Daniel Halaj
Koho zaujal neokukaný návrh knižnej obálky, odporúčame rodinný podnik pôvodkyne recenzovanej knihy a jej manžela. Kakoza: https://www.facebook.com/kakozacz alebo https://instagram.com/kakoza.cz.
