Po viac ako týždni nepokojov zostavuje Alain de Benoist ich genealógiu: francúzsku špecifickosť, starosti s masovou imigráciou, kultúru popierania, zákryt etnickej reality, individualizmus. . . . Toto všetko prispelo, viac ako inde, k rozdúchaniu ohňa.
IG: Dnešné demonštrácie svedčia o zlyhaní multikulturalizmu. Ako sme sa do tohto stavu dostali?
ADB: Samozrejme, zlyhanie multikulturalizmu je zjavné, ale bolo by príliš zjednodušujúce zastaviť sa len pri ňom. Násilné mestské nepokoje, ktorých sme v súčasnosti svedkami, tiež svedčia o krajine rozdelenej a roztrieštenej nie kvôli imigrantom, ale kvôli dominantnej ideológii, ktorá nahradila morálne pravidlá v bežnej populácii zákonom zisku. V spoločnosti ovládanej trhovými hodnotami, ktoré štrukturálne vytvárajú podmienky pre sociálnu fragmentáciu, sa nemožno čudovať, že sa o spoločné dobro nikto nestará.
Ľavica v týchto nepokojoch vidí najmä sociálnu revoltu (proti diskriminácii, vylúčeniu, nezamestnanosti atď.), zatiaľ čo pravica hovorí o etnickej vzbure ako predzvesti občianskej vojny. V oboch výkladoch je kus pravdy, ale obe sú až príliš krátkozraké. Za 40 rokov sa do „mestskej politiky“ a obnovy „zmiešaných štvrtí“ bez akýchkoľvek výsledkov investovali desiatky miliárd eur. Na druhej strane, mestské nepokoje nie sú občianskou vojnou. V občianskej vojne sa stretnú dve ozbrojené frakcie obyvateľstva, pričom polícia a armáda sú rovnako rozdelené, čo nie je tento prípad.
Všeobecne povedané, sú to striktne politické interpretácie, ktoré sa ukázali ako neschopné poňať plnú mieru problému. Súčasné mestské nepokoje nemajú politický charakter. Výtržníci nemajú žiadne nároky. Chcú len ničiť a plieniť. Keď predstavitelia ľavice alebo extrémnej ľavice odídu na predmestia, aby dali najavo, že „rozumejú hnevu“ výtržníkov, sú vyhostení alebo im napľujú do tváre!
IG: Do akej miery kríza francúzskej a európskej identity ovplyvňuje demonštrácie?
ADB: Dnešné francúzske obyvateľstvo stratilo pocit spolupatričnosti ku komunite. Výtržníci ho naopak majú – alebo veria, že ho majú. Kríza francúzskej identity má dávne korene. Je výsledkom vplyvu ideológie, ktorá je individualistická aj univerzalistická a verí, že ľudia sú „všade rovnakí“ a že etnokultúrne faktory nie sú dôležité. Žiadna spoločnosť nemôže riešiť svoje problémy prostredníctvom právnych zmlúv, či burzy.
IG: Je francúzsky štát napadnutý v tom zmysle, že mnohí prisťahovalci neuznávajú autoritu francúzskych inštitúcií?
ADB: Výtržníci sa nestarajú o francúzsky štát, ten je im ľahostajný. Keď útočia na políciu zábavnou pyrotechnikou, keď podpaľujú radnice alebo hasičské stanice, nie je to tak preto, že ich vnímajú ako predstaviteľov autority, ako preto, že ich vnímajú ako votrelcov. Uvažujú z hľadiska územia („neviditeľná hranica“), čisto kmeňovým spôsobom. Útočia aj na školy, kníhkupectvá, obchody, či autá. Pozerajú sa na seba ako na gang napadnutý konkurenčným gangom.
Ďalšou chybou by bolo domnievať sa, že výtržníci nechcú dodržiavať žiadne pravidlá. Naopak, existujú pravidlá, ktoré výsostne rešpektujú – tie svoje! Väčšina z nich pochádza z klanových rodinných kultúr a spoločností a naďalej sa správajú klanovým spôsobom. Ak je jeden z nich obeťou „policajného násilia“, za obete sa považujú všetci. Verejné orgány, ktoré sú väzňami svojej ideológie, toto nedokážu pochopiť. Matka dieťaťa zabitého po spáchaní ozbrojenej lúpeže nikdy nepovie, že jej syn sa správal zle. Povie, že cez neho bol napadnutý celý klan. Toto je samotný princíp klanového tribalizmu – moji ľudia majú vždy pravdu, pretože sú moji!
IG: Prečo sú druhá a tretia generácia imigrantov radikalizovanejšie ako tie predchádzajúce?
ADB: Sú radikalizovanejší, pretože trpia oveľa výraznejšou stratou identity. Takéto nepokoje nikdy nie sú dielom prvej generácie prisťahovalcov, ktorí sa do Francúzska prišli usadiť dobrovoľne, pričom si zachovali jasné povedomie o svojom pôvode, a teda aj o svojej identite. Druhá, tretia alebo štvrtá generácia sa považuje za Alžírčanov, Malijčanov, Maročanov, Senegalčanov atď., aj keď majú francúzsku národnosť, ale prakticky nič nevedia o krajinách, z ktorých pochádzali ich rodičia, či starí rodičia. Necítia sa francúzsky, ale majú umelú alebo vyfantazírovanú alternatívnu identitu. Ich frustrácia je úplná. Už nemôžu vyjadrovať to, čím sú, okrem násilia a ničenia.
IG: Zohral podľa vás v tejto súvislosti nejakú úlohu francúzsky súdny systém, ktorý je často obviňovaný z prílišnej laxnosti voči imigrantom, ktorí páchajú zločiny?
ADB: Laxnosť súdneho systému je veľmi reálna. Výtržníci dobre vedia, že v podstate ani veľmi neriskujú, lebo sa neaplikuje zákon. Za trestný čin ublíženia a úteku môže teoreticky viesť až desať rokov väzenia, ale takéto tresty neboli nikdy uložené. Navyše vo väzniciach už nie je miesto! To prispieva k demoralizácii polície.
IG: Vážne demonštrácie sa vo Francúzsku konali už v roku 2005. Čo sa zmenilo v porovnaní so situáciou spred takmer 20 rokov? Zhoršila sa situácia?
ADB: Medzi rokmi 2005 a 2023 sú rozdiely. Prvý je väčší rozsah nepokojov. Už za päť dní bolo napáchaných viac škôd ako v roku 2005, ktoré trvali tri týždne. To možno vysvetliť predovšetkým jednoduchou skutočnosťou, že je vo Francúzsku oveľa väčšia populácia prisťahovalcov, z ktorej dnes výtržníci pochádzajú. Do úvahy treba vziať aj súčasnú prevažujúcu úlohu sociálnych sietí. V roku 2005 sa nepokoje sústredili vo veľkých mestách, zatiaľ čo dnes postihujú malé mestá. Výtržníci sú tiež oveľa mladší (tretina zatknutých má 13 až 15 rokov a polícii neboli známi) a sú oveľa násilnejší. Na predmestiach sa rozvinula kultúra bezdôvodného násilia. Človek sa už neuchyľuje k násiliu len preto, aby niečo ukradol, ale jednoducho preto, aby dostal „zlý pohľad“ – niekto odmieta ponúknuť cigaretu, ak pre nič iné – tak len pre potešenie. A rýchlo ideme do extrémov. Pokračujeme v udieraní niekoho, kto je už na zemi, a neváhame ho zabiť. Vo Francúzsku podľa prieskumu Národného inštitútu pre štatistické a ekonomické informácie (INSEE) dochádza každých 44 sekúnd k bezdôvodnému útoku.
IG: Problém prisťahovalectva sa netýka len Francúzska, ale aj iných veľkých európskych národov, ako je Nemecko – kde sa však javy takéhoto rozsahu nikdy nevyskytli. Čo sa pokazilo na francúzskom imigračnom modeli?
ADB: Toto je presne dôkaz, že samotný multikulturalizmus na vysvetlenie nepokojov nestačí. Na Francúzsku je zvláštne, že bolo priekopníkom v oblasti prisťahovalectva. Problém tu bol už vtedy, keď sa prisťahovalectvo len začínalo v krajinách ako Taliansko, Nemecko, Španielsko alebo Spojené kráľovstvo. Je tu tiež skutočnosť, že vo Francúzsku zostáva prisťahovalectvo spojené so spomienkou na koloniálne obdobie, ktoré vyvoláva dodnes vlny nevôle. Napokon nemožno vylúčiť, že niektoré policajné techniky, ktoré sa inde ukázali ako najúčinnejšie, nie vždy francúzska polícia využíva. Neúnavné popieranie problémov po celé desaťročia má výbušné následky.
IG: Budú mať dnešné protesty vzhľadom na budúcoročné európske voľby aj politické dôsledky posilnením pravice?
ADB: Áno, je to zrejmé. Nepokoje, ako sú tie, ktorých sme v súčasnosti svedkami, nám pomáhajú otvoriť oči. Národné zhromaždenie sa už stalo vedúcou stranou vo Francúzsku a podľa prieskumov zvíťazí v nasledujúcich eurovoľbách. Francúzska verejná mienka je ohromená; už to nevydrží.
Ľudia vidia, že vláda je úplne zdrvená tým, čo sa deje. Väčšina Francúzov by chcela vidieť zásah armády na predmestiach. Emmanuel Macron je kritizovaný za to, že nezaviedol výnimočný stav, ako sa to stalo v roku 2005. Najvýznamnejším symbolom je neuveriteľný úspech zbierky, ktorá bola spustená na sociálnych sieťach na pomoc rodine policajta, ktorý vystrelil. Za necelé štyri dni presiahol súčet vyzbieraných prostriedkov jeden a pol milióna eur (pred uzatvorením)! Toto tu ešte nebolo.
IG: Je Francúzsko navždy stratené, alebo existuje šanca ukončiť túto situáciu?
ADB: Nikdy nehovor nikdy! Staré krajiny Európy prestáli v minulosti oveľa vážnejšie skúšky a vždy sa z nich spamätali. Všetko, čo sa aktuálne deje, zosilňuje reakciu v opačnom smere. História je nepredvídateľná. Podľa definície je doménou nepredvídaného.
IG: Myslíte si, že to, čo sa dnes deje vo Francúzsku, by sa mohlo stať aj v Taliansku?
ADB: Je to možné, ak nie pravdepodobné. Celá otázka je, či sa talianska vláda bude vedieť poučiť z toho, čo sa dnes deje na druhej strane Álp.
Alain de Benoist je vplyvný francúzsky mysliteľ, autor desiatok kníh a významná postava hnutia Nouvelle Droite (Novej pravice). Niektoré jeho diela nájdete v českej jazykovej mutácii na stránkach slovenského vydavateľstva Sol Noctis.
Rozhovor bol pôvodne publikovaný v talianskom časopise Il Giornale 7. júla. Preložil Jozef Benedikovič.
