V tretej, záverečnej časti rozsiahleho rozhovoru s mladým blogerom a aktivistom reflektujeme aktuálne témy, snažíme sa v rozhnevanej a rozdelenej spoločnosti zorientovať a hľadáme vízie do budúcnosti. príjemné čítanie.
18. Ako bloger často upozorňuješ na krátku pamäť, dvojaký meter, klamstvá a polopravdy. Negatívny rebríček nekompetentnosti by si obsadil kým?
Vždy ma prekvapí, aký bývalý politik sa dokáže vyhrabať “zo záhrobia” a koľko ľudí mu dokáže uveriť, že už to bude inak, alebo dokonca začnú nekriticky obhajovať jeho doterajšie kroky. Zoznam je široký. Momentálne v rebríčku vedú “národniari” Fico, Danko či Harabin. Veľmi ma mrzí aj prienik neskrývaných komunistov na demonštrácie vlasteneckých síl. Keďže občas sledujem liberálne médiá, podozrivo často sa tam v poslednom období začínajú objavovať páni Mikloš s Dzurindom. Takou vzorom pre túto bublinu je expremiérka Radičová. Ak by som mal povedať jeden tip, kto sa ešte v politike objaví, myslím že sa o to opäť nejakým spôsobom pokúsi Andrej Kiska a snáď bude opäť neúspešný.
19. Aktívne si sa zapojil do iniciatívy proti politizácii školstva. Čo konkrétne ťa nahnevalo? Máš pocit, že ťa štúdium nedostatočne pripravuje aby si v budúcnosti uspel na trhu práce?
Nemyslím, že aktívne, iba som túto iniciatívu na svojich stránkach verejne podporil. Ja chcem aby bol hlas protestujúcich vypočutý a odznela diskusia, lebo kto iný je už kompetentnejší mať v tomto názor ako vyučujúci a študenti z vysokých škôl, ktorí sa angažujú v akademických senátoch apod.
Nahneval ma ten štátny zásah do autonómie škôl. Nepáči sa mi, že mnohé kompetencie sa presunú na správnu radu, kde polovicu ľudí vymenuje ministerstvo školstva. Vysoké školy, okrem istých základných náležitostí, nemôžu podliehať riziku štátnych a politických zásahov. Nie žeby som mal prevažne pozitívne dojmy z fungovania vysokého školstva na Slovensku, žeby som nevnímal niektoré zvrátenosti, alebo žeby som človeka automaticky hodnotil lepšie podľa získaných titulov. Práve naopak. Reformy potrebné sú, pričom potrebujeme prispôsobiť vysoké školy a podmienky pre prijímanie študentov na ne, najmä z dôvodov prispôsobenia vysokého školstva pre potreby pracovného trhu – aby sme neprodukovali každý rok x násobne viac politológov, psychológov či sociológov ako potrebujeme a následne umelo nevytvárali byrokratické pozície pre týchto ľudí bez inej kvalifikácie. Ale o tom majú rozhodovať tí najpovolanejší, práve z prostredia akademických senátov, teda zo študentskej či pedagogickej obce, možno v spolupráci s nejakými manažérmi, aby sa to rozumne naplánovalo a uviedlo do praxe. Určite o tom nemajú rozhodovať štátom dosadení úradníci.
Myslím, že z hľadiska prípravy na uplatnenie na trhu práce som už sčasti odpovedal. Zo skúseností dedukujem, že možno okrem odborných stredných škôl a učilíšť, to nie je o nič lepšie ani na stredných školách.
20. Ako vnímaš tvrdenie, že sa nachádzame v postdemokratickom svete, v hlbokej kríze demokracie?
Určite nie sme v stave demokracie. Ani podľa antického vzoru a ani podľa definície, žeby sa vládlo podľa vôle väčšiny.
21. Znamená to teda, že tu máme zriadenie, ktoré sa snaží kamuflovať ako demokracia, ale sleduje iné ciele inými prostriedkami?
Presne tak. Rovnako to vnímam pri liberalizme – zdanlivý boj za slobodu je iba prostriedkom na uskutočnenie sociokultúrnych zmien. Niečo podobné bol aj komunizmus, no tam ani rétoricky nešlo o slobodu, ale o triedny boj.
22. Ako sa z tejto pasce vyslobodiť?
Keby to bolo také ľahké a zrejmé, už by to niekto múdrejší a schopnejší ako ja urobil. Určite máme každý v hlave nejaké abstraktné či konkrétne ideály, ku ktorým sa chceme priblížiť, aj keď ich asi nikdy nedosiahneme. Napriek tomu sú dôležité. Ako cestu považujem sebavzdelávanie, komunikovanie, vytváranie komunít, konštruktívne konfrontovanie názorov a budovanie spoločného cieľa, potom sa môžeme baviť o odpojení o systému či vybudovaní nového. O podobe a spravovaní nového systému by podľa mňa mala rozhodovať rada najmúdrejších teoretikov, ale aj schopných praktikov, prirodzene uznávaných osobností z danej komunity. Niečo ako keď Platón hovoril o filozofoch vo vedení Polis. Nezabúdajme taktiež na črepinový súd – no nemám na mysli konkrétnu praktickú kópiu, ale skôr memento, ktoré by inšpirovalo nejakú modernejšiu a menej zneužiteľnejšiu verziu, ošetrenú brzdami a protiváhami. Každopádne, aj keď má niekto inú predstavu, je to v poriadku, no pokiaľ to nekorešponduje s momentálnym systémom a nebude s ním ani spolupracovať, tak realizácia nebude ani rýchla, ani populárna, ani ľahká. Nečakajte podporu médií, ani veľkej časti verejnosti, ktorá si síce zanadáva, ale je jej pohodlne. Mnoho ľudí odmieta väčšiu zodpovednosť a nechce ani len premýšľať mimo vytýčených “mantinelov” takzvanej demokracie, lebo je to automaticky označované za zlé. Ak aj začne váš systém fungovať lepšie ako súčasný, buďte pripravení aj na smrť – minimálne kariérnu – lebo sa stanete neprijateľnými. Ale ako k národu prehováral Ľudovít Štúr: “My chytili sme sa služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.” Nech sú pre nás tieto slová vzorom.
23. V posledných dňoch akoby sa zúžila agenda REPUBLIKY na generálny štrajk. Je to ten druh odporu, ktorý je vecný, efektívny a oprávnený?
Je to logické, keďže nič iné na vládu nefunguje – opozičný tlak, verejné zhromaždenia či petičné akcie sú ignorované a zosmiešňované. V momentálnej situácii to je určite oprávnené a chcel by som v dobrom prizvukovať, že je to jedno z posledných legálnych riešení, ktoré ústava občanom umožňuje. Ak by bol generálny štrajk zorganizovaný a vláda ho bude ignorovať či nebodaj trestať štrajkujúcich – ako to bolo realizované v malom, pri zhromaždení nespokojných zdravotníkov – prekročia pomyselný Rubikon a ľudia zrejme stratia zábrany, čoho následkom bude, že odmietnu filtrovať svoje pocity a chytia tie pomyselné palice do rúk. Snáď majú vládnuce vrstvy a jej verní toľko rozumu a sebazáchovy, že to nepripustia.
Portfólio tém, ktorým sa hnutie Republika venuje je širšie, a to nielen poznámkami a teoretizovaním, ale aj reálnymi činmi, v rámci možností. Generálny štrajk ako východisko zo súčasnej situácie však nateraz ostatné témy aj medzi ľuďmi zatlačil do úzadia. Snáď budú mať ostatné opozičné a mimoparlamentné strany rozum a vytvorí sa nadstranícka platforma. Verím a dúfam, že sa následne pripoja aj odbory a iné organizácie.
24. V svojom článku o SNS a SMER-e ako „národných“ stranách si dal jasne najavo, čo si o nich myslíš. Na druhú stranu sa v REPUBLIKE často prízvukuje slovné spojenie koaličný potenciál. S kým, prečo, kvôli čomu a kedy sa vlastne spájať? Je to jediná schodná cesta akou dosiahnuť zmenu?
Zmena pomerov v politike je iba jedným krokom z množiny zmien, ktorými potrebujeme ako spoločnosť prejsť. Je to podstatná zmena, ale sama o sebe nie je zďaleka najdôležitejšia. Ak sa iba prekreslí politická mapa, nevyrieši to nič.
Nevidím primárne nič zlé na spolupráci s hocikým, záleží na konkrétnych otázkach. Dôležité je, či sa pritom daný subjekt alebo jednotlivec nespreneverí svojmu programu a deklarovaným hodnotám. Nie som človek, ktorý by mal automaticky krvavé oči, skôr by som mal otázky na konkrétneho človeka v danej strane a sledoval či žiadal výpočet jeho aktivít počas pôsobenia v politike. Ideálne, v súčasnom volebnom systéme, by bolo, keby v každom subjekte boli rôzne platformy a tie by spolupracovali v nejakých spoločných otázkach naprieč politickým spektrom. Ale to je zrejme utópia.
25. Čo sa za posledné dva roky vplyvom pandémie v spoločnosti definitívne zmenilo?
Strašne veľa vecí. Mnohí ľudia sa prestali socializovať – najmä deti. Ja som niektorých členov svojej rodiny nevidel viac ako rok a pol. Zmenili sa prirodzené návyky ľudí. Sám som spozoroval ako v istých ohľadoch spohodlnievam, keďže mi chýba pravidelný a prirodzený systém. Táto situácia ma od začiatku vplyv na môj spánkový režim či produktivitu a viem, že nie som sám. Čítal som rôzne štúdie o psychických dopadoch lockdownov a podobne. Je toho veľa, vrátane ekonomických škôd. Mnohí ľudia taktiež prestali dôverovať štátu a prirodzeným autoritám, lebo nemajú pocit, že nás chcú dostať von z celej situácie.
26. V súbehu so sociálnymi nerovnosťami sa stupňuje napätie v spoločnosti. Je to pre nás príležitosť, alebo skôr naopak?
Určite je to príležitosť, no nielen pre nás. Preto musíme dávať pozor, kam sa spoločnosť začne uberať už počas a prípadne aj po konci súčasného stavu. Ak teda súčasný stav už nie je novou normou.
27. Posledná otázka vlastne otázkou ani nie je. Keby si mal možnosť každému človeku v tejto krajine niečo povedať, namotivovať ho aby svet okolo nás urobil krajším a život každého z nás bol plnohodnotnejší, čo by si mu povedal?
Nečakajme na spasiteľa a ani na vhodnú dobu. Nespoliehajme sa, že zlé veci nám pomôže vyriešiť nejaká veľmoc svojim zásahom – či už z východu, alebo zo západu. Nikoho si neidealizujme. Realizujme sa v rámci možností a združujme sa. Staňme sa čo najviac nekontrolovateľnými a nezávislými. Ak to tak cítime, premýšľajme aj mimo neviditeľných mantinelov systému. Robme veci nezištne. Buďme tu pre seba navzájom.
Taktiež nezabúdajme, že pre úspešný boj nie je dôležitá len sila a vitalita, alebo len rozum a charakter, ale všetky tieto aspekty. Sme Slováci všade vo svete, no máme svoj priestor, ktorý je naším domovom, tak sa oň starajme a bráňme ho, inak si poň príde niekto iný.
Pripravil: Jozef Benedikovič
