Kam až siahajú záujmy členov redakcie nášho časopisu je veľmi ťažké, skôr nemožné ohraničiť. Kedysi som aj ja hrával ,,hrôzostrašnú hudbu”, pri ktorej vypočutí slabšie povahy s nepochopením krútili hlavou a pes zaliezol radšej do búdy. Pre podobné okrajové žánre mám dodnes slabosť a pred rádiovým prúdom dávam prednosť radšej im. KRAJINY HMLY sú slovenskou kapelou s pohnutým osudom a jedinečnou identitou, partiou zaujímavých ľudí a v neposlednom rade im nedávno vyšiel druhý regulárny album, ktorý ma zaujal. Vynárajúce sa otázky s ním spojené som adresoval hlavnému mozgu kapely, gitaristovi pôsobiacemu pod pseudonymom NAMTAR.
Z kapely IMPERIUM, kde si predtým pôsobil, si si do KH preniesol aj hudobné nápady, štýl hry, alebo si naopak chcel začať „úplne nanovo“?
Určite tam existuje kontinuita, v nápadoch, spôsobe skladania, v textoch. Často aj teraz hľadám inšpiráciu v starých nahrávkach, kde som mal originálne nápady, ale nevedel som ich spracovať, spojiť, alebo som nemal hráčske schopnosti. Zároveň som sa ale chcel posunúť hudobne či textovo do nových dimenzií, ktoré IMPERIUM nemalo.
Príchodom ďalších členov sa z KRAJINY HMLY stala regulárna kapela. Predstavu o identite KH si mal presne danú, alebo ju časom kreovali všetci zúčastnení?
To nie je celkom presné. Už na prvom materiály hrali členovia Aeon Winds, kde som vtedy pôsobil. Wolkogniv sa po nahraní vokálu na Split s Misty Forest neskôr podieľal nielen na grafike, ale aj na textovej stránke. Takže moja prvotná myšlienka bola vždy ovplyvnená ďalšími spoluhráčmi, lebo som nechcel, aby išlo len o živé hracie skrinky. S novou zostavou už skladby prechádzajú reálne skúškami, mnohokrát sa menia od pôvodnej predstavy po konečný výsledok. Takže je tam nejaký rozdiel oproti počiatkom. Aktuálne sa na kompozícii podieľa už aj druhý gitarista (Felgor).
Prvý album oplýva pochmúrnou atmosférou. Zaujímala ťa vždy mytológia, ktorej fragment časť piesní zachytáva?
Záujem o mytológiu, legendy a historické príbehy ma drží od detstva. Spomínaný album bol venovaný smrti zosobnenej bohyňou Morenou. Nešlo „len“ o mytologický príbeh, ale sčasti aj o prerozprávanie skutočnosti v takomto rámci. Napokon sa prelínanie oboch realít zavŕšilo Wolkognivovou smrťou nedlho po vydaní albumu, ktorý bol venovaný pamiatke jeho otca. Aj v tom tkvie čaro mytológie, že nás vie vtiahnuť do večných príbehov a dať tragike života božskú iskru.
Správa o jeho smrti zasiahla celý slovenský underground. Podieľal sa na mnohých albumoch domácich kapiel. Ako si na neho spomínaš?
Bol to dobrý kamarát, vždy ochotný pomôcť, človek, s ktorým sa dalo dobre porozprávať. Aj po tvorivej stránke mi spolupráca s ním úplne vyhovovala.
Nakopilo sa v tej dobe okolo teba veľa negatívnych emócií v krátkom časovom úseku. Takéto vypätie niekedy vyústi v zásadné zmeny. KH utrpela veľkú stratu, nechcel si túto kapitolu uzavrieť?
Vlastne áno, zvažoval som koniec kapely, alebo jej premenovanie. Nakoniec som sa rozhodol pre pokračovanie aj preto, že v tom čase sme už so Samborom začali pracovať na nových skladbách.
Nielen že ste začali skladať materiál, ale aj hľadať nových muzikantov. Kedy sa zostava ustálila?
Vlastne len v prvej polovici minulého roka. Všetko klaplo dohromady. Hľadanie nových členov nebolo až tak úspešné, no napokon sa našli sami. Tak je to najlepšie, lebo motivovať a prosiť ľudí, ktorí nemajú hlbší záujem, ma už dávno prestalo baviť.
Zostavu doplnili muzikanti iných kapiel. Odohrali ste spolu aj pár koncertov. Je už teraz zostava ustálená?
Momentálne je zostáva v zložení Namtar (gitara), Sambor (bicie), Porenut (basa), Wyrd (vokály), Felgor (gitara). Takto by sme mali pokračovať aj do budúcnosti.
Nový album ,,Poza čierne hory“ sa od starších nahrávok nelíši len zvukom, ale aj stavbou skladieb. Na čo ste sa snažili klásť najväčší dôraz?
Rozdiel je sčasti prirodzeným výsledkom zmien v kapele, napríklad tým, že sú na ňom opäť živé bicie. Vždy je tiež snaha sa posunúť, zdokonaliť, nehrať to isté, vyskúšať nové cesty ku vzdialenému, nejasne tušenému ideálu. To sa odrazilo aj v produkcii. V prvom rade sa odlišuje tematika albumu. Takže sme logicky smerovali k odlišnému vyzneniu. Menej pochmúrnemu, možno o čosi surovšiemu, ale tiež menej negatívnemu. Niečomu, čo by pripomínalo horský vzduch, vietor padajúci z vrcholov a výhľad na skalné bralá.
Na prvom albume je počuť aj klávesy, na novinke už nie. S vývojom zvuku a výrazu KH už pre ne nie je priestor?
Možno ich občasne využijeme na niektorom vybranom materiály alebo skladbe ako teraz pri Pútnikovej piesni, ale asi pôjdeme cestou zvuku postaveného na dvoch gitarách.
Miluješ hory a históriu. Kotví teda album v „cestách do seba“, ktoré vo voľnom čase podnikáš?
Áno, to je celkom presné.
Dalo by sa napísať, že so satanizmom, ktorý majú ľudia v súvislosti s black metalovou hudbou zafixovaný, máte pramálo spoločné a nie ste na domácej scéne výnimkou. Slováci k nemu ,,nemajú vzťah“?
V satanizme som sa kdesi hneď na začiatku nenašiel, vydal som sa odlišnou cestou alebo cestami, a tak o ňom nemám veľmi čo povedať. Inak, dobrý postreh, gnosticko-okultných, vampýrsko-okultných a podobných kapiel tu tiež nebolo veľa. Trendy idú pomimo a slovenská scéna si žije sama pre seba a plodí svojské zjavy, ktoré si občas nájdu širší ohlas aj mimo nej samej. Možno by to stálo aj za obsiahlejšiu úvahu. Určite budem zvedavý, ak sa ku nej niekto odhodlá.
Možno nie práve zvyčajná otázka, dianie okolo nás je také rýchle, že sa v tej rýchlosti ľudia „strácajú„. Pomáha ti občasná samota nájsť v živote rovnováhu?
To bude pravda. Asi je ľahké sa stratiť v priveľkom množstvo podnetov a celý čas na ne pozitívne alebo negatívne reagovať. Neviem či nájsť rovnováhu, ale možno si ísť svojou cestou a všeobecne pracovať a prebrať si veci z viacerých uhľov po svojom.
Všetci spoluhráči majú ešte vlastné hudobné aktivity. Môžeš prezradiť, čo do blízkej budúcnosti chystajú?
Ak sa nemýlim, tak sa vlastne pripravujú nové albumy všetkých prepojených kapiel. Okrem iného sa pracuje na novom Nymorde, Faroste a Porenute.
Pokiaľ ti to dovoľujú povinnosti, rád čítaš. Čo ťa v poslednej dobe zaujalo?
Asi by som vyzdvihol tituly vydavateľstva Sol Noctis. Aktuálne čítam „S rozumem v koncích“, ktorá sa týka vývoja IQ. Predtým to bol Antagonista od S. Jahiča. To je kniha, ktorú vrelo odporúčam. A na záver dodám, že nedávno v rovnakom vydavateľstve vyšlo aj skvelé dielo „Nevesta hôľ“.
Ktorú ľudskú vlastnosť si ceníš a prečo?
Vyzdvihol by som trpezlivosť a vytrvalosť. Veľmi sa na ne dnes neverí, ale bez nich sú všetky dobré nápady len chvíľkovým rozmarom.
Pamätajte na nebotyčné končiare a Neporaziteľné Slnko! Vďaka za rozhovor.
Jozef Benedikovič
