Rozhovor s francúzskym pravicovým intelektuálom Alainom de Benoistom
Hrozba moslimských prisťahovalcov a paralelných kultúrnych spoločenstiev má v Európe históriu, ktorá má primárne korene v opustení vlastného jadra európskej identity a masovom prisťahovalectve. Po nedávnych teroristických činoch v Rakúsku a Francúzsku o tejto téme hovoril Alexander Markovič s vplyvným francúzskym pravicovým intelektuálom Alainom DeBenoistom.
Vražda učiteľa histórie Samuela Patyho vyvolala vo Francúzsku zdesenie. Prezident Macron v reakcii na to vyhlásil boj za zachovanie sekularizmu a proti „islamskému separatizmu“. Ako si vysvetlíte náhlu zmenu Macronovej rétoriky, ktorá až doposiaľ vždy deklarovala „vivre ensemble“ medzi francúzskym štátom a prisťahovalcami, ktorí si zachovávajú svoju vieru?
Dekapitácia (sťatie hlavy) Samuela Patyho, po ktorej nasledoval krvavý kúpeľ v bazilike Notre Dame de Nice (traja ľudia boli zabití bodnou zbraňou, jeden z nich bol dokonca sťatý), predstavuje novú etapu v dlhom zozname islamistických útokov vo Francúzsku. Tie si doteraz vyžiadali už takmer 300 obetí. Emmanuel Macron skutočne zaujal nový tón, ktorý je oveľa tvrdší a razantnejší ako čokoľvek, čo povedal v minulosti. Možno pochopil celý rozsah situácie, ale tiež vie, že sa blížia prezidentské voľby v roku 2022, a cíti preto povinnosť reagovať na verejnú mienku. Vie, že ľudia už nevládzu všetko znášať. Teraz čelia dvom typom vírusov – COVID-19 a terorizmu. A v oboch prípadoch neexistuje očkovanie!
Treba však pochybovať o odhodlaní francúzskeho prezidenta. Macron už niekoľkokrát povedal, že „sme vo vojne“. Keď ste na vojne, prvou akciou je určiť nepriateľa, alebo to odmietnuť, ako to robí už viac ako 15 rokov. Dnes Macron odsudzuje „islamský separatizmus“, ale je to úplne smiešne. Islamisti nemajú vôbec žiadny územný nárok. Chcú len vytvoriť protispoločnosť, ktorá sa v čo najväčšej miere rozšíri do občianskej spoločnosti. Macron okrem toho uviedol, že islamisti zaútočili na „republiku“, čo je tiež úplne absurdné. Samuel Paty nebol zavraždený preto, že bol „republikán“, ale preto, že bol považovaný za „neverca“ a „rúhača“.
Keď idete do vojny, musíte mať tiež vôľu a prostriedky na boj v nej. Momentálne od toho máme ďaleko. Uvidíte zatknutia, zákazy a deportácie, ale pochybujem, že to bude stačiť na vyriešenie problému. Macron stále odmieta hovoriť o prisťahovalectve, čo znamená, že sa chce vyrovnať s následkami bez toho, aby riešil podstatu problému. Pravdou však je, že nekontrolované hromadné prisťahovalectvo je v súčasnosti živnou pôdou pre džihádizmus. Problém komplikuje skutočnosť, že jeho výkon je obmedzený. Často sa verí, že ak sa hlava štátu rozhodne zastaviť imigráciu, bude to stačiť, aby sa veci obrátili k lepšiemu. Vo Francúzsku by však hlava štátu bola konfrontovaná s mocou sudcov, pre ktorých má ideológia ľudských práv prednosť pred politickými záujmami národného spoločenstva. Jeho rozhodnutia by zvrátila Ústavná rada, Štátna rada alebo Európsky súd pre ľudské práva.
To predstavuje obrovský problém. Nemôžete viesť vojnu s legislatívou presadzujúcou mier. V núdzovom stave sú súčasné právne normy zastarané. Z tohto dôvodu sa veľa ľudí nevyhýba spochybňovaniu zásad právneho štátu, ktorý vo Francúzsku nikdy nemal také úctyhodné postavenie ako v Nemecku. Ak chceme skoncovať s krásnymi vetami, modlitbami a minútami ticha, kvetmi a sviečkami, musí politika prestať podliehať zákonom. Funguje tu rovnaký princíp ako v demokracii. Demokracia nie je liberalizmus. Nie je to synonymum právneho štátu. Demokracia znamená ľudovú zvrchovanosť. Generál de Gaulle vyhlásil: ,,Vo Francúzsku tvoria ľudia Najvyšší súd!“
Viac ako 75% Francúzov si dnes myslí, že je potrebné zastaviť imigráciu. Je na rozhodnutí štátu, ako bude plniť želania obyvateľov.
V prejave 2. októbra Macron opísal sekularizmus ako „pojivo spájajúce Francúzsko“. Ako však môže laicizmus zjednotiť Francúzsko, keď má Francúzsko na jednej strane dlhú kresťanskú tradíciu a na druhej strane veľkú moslimskú populáciu v dôsledku masového prisťahovalectva v posledných desaťročiach?
Sekulárny štát nie je stav, v ktorom by človek už neveril v nič. Princípom sekularizmu je oddelenie cirkvi od štátu. Štát uznáva všetky kulty, ale nestotožňuje sa s nimi a ani ich nepropaguje. Občianske právo má prednosť pred zákonmi viery a náboženstvá sa obmedzujú na súkromnú sféru s rizikom, že ich viera nebude vnímaná viac, ako názory ostatných. Od zákona z roku 1905 sa dosiahol akýsi konsenzus do tej miery, že sekularizmus bol v tomto zmysle považovaný za „pojivo francúzskej spoločnosti“.
Mali by ste tiež vedieť, keďže ste sa zmienili o úlohe kresťanskej tradície v dejinách Francúzska, že dnes sú vo Francúzsku sotva 4% praktizujúcich kresťanov. Kresťanské náboženstvo bolo vo Francúzsku nielen sprivatizované, ale jeho podpora aj obrovsky klesá. Väčšina praktizujúcich kňazov na francúzskej pôde sú dnes čierni Afričania. V každom prípade sa z katolíckej cirkvi dnes stalo náboženstvo, ktorého najväčšie prápory sú v treťom svete, čo navyše zodpovedá jej univerzalistickému povolaniu – „Boží ľud“ nepozná hranice. Problém je v tom, že úpadok kresťanského náboženstva je sprevádzaný obrovským nárastom islamského náboženstva. Kostoly sú prázdne, mešity plné a moslimovia neakceptujú, že nemôžu žiť svoju vieru na verejnom priestranstve.
Minister vnútra Gérald Darmanin pomenoval komunitárne „police“ vo francúzskych supermarketoch ako obetného baránka za rozdelenie francúzskej spoločnosti. Súhlasili by ste ako mysliteľ, ktorý sa vo veľkej miere zaoberal konceptom komunitarizmu, napríklad v dokumente We & the others?
Polemické vysvetlenie Géralda Darmanina je súčasne demagogické aj neinteligentné. Skutočnosť, že moslimovia chcú jesť halal, rovnako ako Židia jedia kóšer, nepomáha narušiť verejný poriadok. Ak si nemôžu urobiť zásoby potravín v špeciálnych oddeleniach veľkých obchodných domov, pôjdu do obchodov, ktoré predávajú iba halal tovar. Nesmieme sa sústrediť na také malicherné veci, ak chceme úplne pochopiť veľkú výmenu, ktorej sme svedkami.
Dodal by som, že pri používaní slova „komunitarizmus“ dochádza k významným nedorozumeniam. Tento výraz sa používa na označenie spôsobov života v globálnej spoločnosti, ktoré sa snažia vysvetliť odtrhnutie od zvyšku krajiny, vznik nezákonných zón alebo enkláv atď. Slovo „komunita“ má však úplne iný pôvod. Ja osobne ho používam v klasickom zmysle, ktorý mu dal napríklad Ferdinand Tönnies vo svojej slávnej knihe Community & Society. V tomto zmysle je spoločenstvo združením organického a holistického typu na rozdiel od „spoločnosti“, ktorej základom je racionálny jedinec v liberálnom zmysle tohto pojmu. To, čo sa v USA nazýva myšlienková škola „komunitarizmu“ – Michael Sandel, Alasdair MacIntyre atď. -, je úplne iná záležitosť. Účelom komunitarizmu nie je, aby sme sa zriekli návratu k spoločenstvu a spoločnému dobru.
Za hranicami Francúzska vyvolali Macronove komentáre ku karikatúram Mohameda rozruch napr. u tureckého prezidenta Erdogana. Myslíte si, že oživenie francúzskeho sekularizmu súvisí s konfliktom medzi Západom a Tureckom v rámci NATO?
Macron tiež urobil veľkú chybu vyhlásením: „Karikatúr sa nevzdáme“. Pôsobil dojmom, že ich berie na vedomie, a čo je ešte závažnejšie, sloboda prejavu pre neho ako celku predstavuje právo na rúhanie. Keby sa obmedzil na slová: „Budeme naďalej zaručovať slobodu prejavu“, následky by neboli rovnaké. Ale ak existuje právo na rúhanie, nie je automaticky povinnosť rúhať sa. Sloboda rúhať sa je jedna vec; sloboda nebyť nútení vidieť to, čo človek vidieť nechce, je iná. Macron preukázal solidaritu s objektívne šokujúcimi kresbami v Charlie Hebdo a priniesol niečo, čo by arabsko-moslimský svet mohol považovať iba za provokáciu.
Erdogan, ktorého vzťahy s Francúzskom boli už predtým pre jeho úlohy v Sýrii, Líbyi, Stredomorí a Azerbajdžane napäté, využil situáciu vo svoj prospech a umožnil mu posilniť jeho prestíž medzi moslimami na celom svete. Američania ho kvôli jeho úlohe v NATO ušetrili a Nemecko sa ho zdržalo, pretože Angela Merkelová sa bojí reakcií tureckej menšiny žijúcej na nemeckej pôde. Ponaučenie, ktoré si z tejto situácie môže Francúzsko vziať, je, že je čas vystúpiť z transatlantického spojenectva NATO, ktoré od konca studenej vojny stratiloá nárok na existenciu, s výnimkou ozbrojenej zložky zahraničnej politiky Washingtonu.
Na záver, môžete mať prísnu prisťahovaleckú politiku pri zachovaní dobrých vzťahov s arabským svetom. Filozof Michel Onfray nedávno obvinil francúzsku vládu, že je príliš islamofilná v domácej politike a príliš islamofóbna v zahraničnej politike. Myslím si, že ide o spravodlivé hodnotenie.
Monsieur de Benoist, veľmi pekne vám ďakuje za znamenité názory!
Alain de Benoist – Narodil sa v roku 1943, spisovateľ a filozof. Vyštudoval právo, politológiu a dejiny náboženstva na Sorbonne a na parížskej univerzite. Zakladateľ časopisov Nouvelle Ecole (1968) a Krisis (1988), redaktor časopisu Eléments, autor asi 115 kníh, 2 000 článkov a 800 rozhovorov, preložených do 14 rôznych jazykov. Posledné publikácie: Populistický okamih (2017), Čo znamená myslenie (2017), Proti liberalizmu. Spoločnosť nie je trh (2019), The Leaden Screed (2020). Alain de Benoist je považovaný za vedúceho mysliteľa Nouvelle Droite, Novej pravice. Spolu s Dominique Vennerom de Benoist v roku 1968 spoluzaložil Groupement de Recherche et des Etudes pour la Civilization Européenne (GRECE).
Rozhovor viedol a preložil z francúžštiny Alexander Markovics. Do slovenčiny preložil jozef Benedikovič.
