Matovičov (?) test – Reconquista

Štatistika vždy uspokojí každého. Interpretácia výsledkov je totiž vždy možná z viacerých uhlov pohľadu. Keď za prvej Československej republiky na Slovensku zvíťazili Hlinkovi ľudáci s 30% hlasov, vládni čechoslovakisti tento ich úspech hodnotili vlastne ako porážku so slovami, že za ľudákov nehlasovalo až 70% voličov! Na toto odveké žonglovanie s číslami a štatistikou som si spomenul počas víkendovej frašky vzletne pomenovanej „Spoločná zodpovednosť“, za akú by sa nemuseli hanbiť ani komunisti v hrôzostrašných 50-tych rokoch.

Akcia „dobrovoľne – nasilu“ nielenže pripomínala brutálne komunistické praktiky z čias kolektivizácie či menovej reformy, ale v niečom ich aj prekonala. Účasť ľudí bola vraj 97,30%. Nuž takto bezuzdne klamať sa neodvážili ani komunisti, aj tí rátali účasť z oprávnených voličov. Z čoho ich rátal americký lokaj tentoraz v úlohe ministra obrany? Z čísla 3 700 000. Prečo nie z 5,5 milióna obyvateľov? Dobre, dôchodcovia či deti do 10rokov prísť nemuseli. No i tak je číslo 3,7 milióna vycucané z prsta, len na to, aby pri výpočte s počtom účastných experimentu plošného testovania vyšlo sladučké číslo čo najbližšie k vysnívaným 100%. Táto propagandistická snaha je tak trápna, až je smiešna. Pretože sám premiér sa vyznal, že za úspech považoval, ak sa testovania zúčastnia 3 milióny obyvateľov. Podľa toho by mala účasť teda presiahnuť 120%! Tým by prekonali aj komunistické voľby, kde za jednotnú kandidátku hlasovalo len „slabých“ 99,99% občanov (1).

Aj vďaka tomuto experimentu ale dnes vieme iné. Experiment sa vykonal na relevantnej vzorke a navzdory očakávaniam o infekčnosti štyroch ľudí zo sto je výsledok iný – infekčné je len 1% populácie, čiže len jeden človek zo sto. Všetci tí, ako napr. MUDr. Bukovský, ktorí toto tvrdili na základe dostupných čísel už dávnejšie a boli onálepkovaní ako konšpirátori, by mali byť rehabilitovaní. No namiesto toho sú mediálne popravení. Ba premiér neváha označiť štúdiu vedca z prestížnej zahraničnej univerzity za kotlebovský hoax (2). A aby odvrátili pozornosť od vyslovených nezmyselných opatrení, často protirečivých, vytiahli úspech v podobe odchytenia vyše 38000 infekčných, ktorí by údajne mohli nakazovať ďalších v najbližších dňoch. Pravdaže, ak už nenakazili desiatky ľudí v radoch pri plošnom testovaní.

A tí, čo sa experimentu vyhli aj za cenu 10 dňovej karantény, čo neriskovali v radoch možnú nákazu, tí boli vodcom Igorom pri zle maskovanom nenávistnom sršaní plameňov z očí ubezpečení, že „majú smolu“(3). A keďže druhé kolo testovania niekde ani nebude, tak ujo Igor im po vzore Stalina po odpykaní 10 dňovej karantény ešte pridal ďalších 10 dní (takže zavretí majú byť podľa jeho predstáv do 21.novembra). To je tá povestná „dvadsaťjednotka“, ktorá sa dávala nadsluhovať na základnej vojenskej službe pri vážnych disciplinárnych previneniach. Neposlúchli sme Igora, tak nám s ministrom obrany pekne zelenomozgovo nadelili tri týždne navyše. Bez diskusie a bez možnosti odvolania. A ešte jeden zásadný moment uniká. Kým vo volebnej miestnosti človek za plentou môže teoreticky voliť kohokoľvek, alebo aj hodiť prázdnu obálku, bez toho aby bolo zistiteľné koho volil, tuná je jasné, že ten kto sa testovania nezúčastnil a mal sa, je vykričaný odporca režimu. Tak ako za komunistov – kto sa nezúčastnil volieb, bol jasný antikomunista. Takto vláda získala jasný prehľad o tom, koľko občanov je ochotných akceptovať okliešťovanie ich práv a slobôd. A pre istotu svojim odporcom sťaží život dvojnásobne dlhšou karanténnou, ktorú si svojvoľne zaviedla a zmenila navzdory dohodnutým kritériám.

Už len čerešničkou na torte je celé zorganizovanie tejto viac než kontroverznej akcie. Najmä to, že medzi prvými kto o nej vedel bola frau Merkel a nie prezidentka SR (4). Pripomína to opäť históriu, keď premiér Slovenského štátu V. Tuka sám vyhlásil vojnu USA či Veľkej Británii bez vedomia prezidenta či snemu, len aby sa zapáčil vtedajšiemu berlínskému fuhrerovi (5). Zdá sa, že história sa opakuje, len potom nevedno prečo je Slovenský štát tak kritizovaný, keď podriadenie sa súčasnej Slovenskej republiky Nemecku je priam koloniálne. O tom svedčia nielen depeše Wikileaks z čias Dzurindovej druhej vlády (6), euroval (7), či kauza zhabania rúšok (8), ale i najnovšia porada bábkového premiéra so skutočnými vládcami lénneho kniežatstva menom Slovenská republika.

Slavomír Hromada

Zdroje:

Related Posts

Čo „HLASisti“ varia

V čom sa inšpirujeme komunistickou Čínou?

Čo Huliakovi nedošlo

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď