(2020, Grécko, 31:45 min, Opos rec.)
Spirituálna revolúcia? Čo si mám pod tým predstaviť? Ošemetná otázka s možno ešte ošemetnejším hľadaním odpovede, či skôr možných odpovedí. V tomto prípade je však lepšie dumať nad duchovnom, než nad hudobnou revolúciou, o tej totiž nemôže byť ani reč.
Grécka úderka prakticky od prvotiny tvorí ako cez indigo pomerne nezáživný, miestami nudne ,,kolovrátkový“, občas aspoň atmosférický metal a na tom sa žiaľ nič nezmenilo ani na tomto albume. Až na zvuk, ktorý je konečne akurátny, naozaj uchu lahodiaci. Gréčtina znie na albume len v jedinej piesni a to je žalostne málo. Pretože práve v tomto jazyku mi spevákov ,,prepätý“ prejav sedí najviac, čo sa o jeho angličtine povedať nedá. Práve pieseň ,,Message Received“, ku ktorej natočili aj zaujímavý klip, patrí k tomu najlepšiemu na albume. Chápem však snahu zaujať publikum aj tam, kde gréčtina nie je materinským jazykom.
Práca grafika splnila svoj účel – zaujala ma a preto sa pri nej pozastavím. Páči sa mi my hlavná myšlienka o prerode myslenia, no niečo iné ma zaujalo ešte viac. V booklete nájdete akýsi zoznam kníh, ktoré boli vraj významnou myšlienkovou inšpiráciou pri tvorbe tohto albumu. A čuduj sa svete, popri Juliovi Evolovi v ňom nachádzam jedného ľavicového intelektuála za druhým. Veď George Orwell, Aldous Huxley, či Ray Bradbury a svojim spôsobom aj Troy Southgate, či H. D. Thoreau, to sú mená, ktoré by bolo prinajmenšom smiešne považovať za pravicových. A predsa ich najvýznamnejšie diela väčšina z nás pozná, pretože v nich nachádzame paralely s tým, čo dnes v spoločnosti vnímame najnegatívnejšie. Rozhodne nemôže byť na škodu veci poznať a chápať aj tento myšlienkový prúd, tým viac, že je populárny a obsahovo tak aktuálny. Ťažko objektívne odhadnúť, či s tým má v európskom kontexte silná pozícia ľavicových intelektuálov a politikov v Grécku nejakú súvislosť.
Predstavte si ale, že by čitatelia objavovali čaro literatúry bez zbytočných predsudkov. Kiežby sa tým začala éra, kedy by ľudia čítali autorov bez ohľadu na ich zjavnú, či celkom marginálnu politickú, či inú orientáciu. Kiežby dnes ľudia hodnotili obsah a kvalitu diel bez ohľadu na autorov mediálny predobraz. Kiežby nebola chápaná za bernú mincu jeho reputácia vybudovaná mediálnym domom – autorovým vydavateľstvom, ale jeho súkromnými názormi. Možno sa teraz pýtate o čom to vlastne píšem.
Či budete prekvapení, či nie, považujem za veľmi dôležité upozorniť, že konzervatívni ľudia dávajú príležitosť dielam svojich názorových oponentov oveľa častejšie, než je tomu naopak. Nehodnotím len podľa seba, stretávam sa s tým bežne. Kto je tu potom demokratickejší, objektívnejší a ochotní férovo porovnať svoj názorový svet s iným? Ak opomeniem tie občasné predbiehania sa v zosmiešňovaní od rôznych ,,literárnych kritikov“, seriózne diskusie o súčasnej, ale i klasickej literatúre sú na periférii záujmu. A to by sa rozhodne malo zmeniť.
Viem, od albumu samotného som v myšlienkach zašiel na míle ďaleko, ale snáď mi helaďania odpustia. Dnes som skôr sviatočný fanúšik ich produkcie. Jednoducho pre mňa Mind Terrorist nie sú to pravé orechové pre vzácne chvíľky, kedy mám na hudbu čas a pokoj. Viac ako repetetívne južanské melódie mi utkvelo v pamäti niekoľko refrénov a hneď ten prvý je veľavravný:
,,Osloboď svoju myseľ, ži pre niečo, osud máš v svojich rukách, pravda zláme putá, revolta proti modernému svetu, MATTER, BODY, SPIRIT, RELIEF!“
Jozef Benedikovič
