Je tomu už neuveriteľných 20 rokov. Vtedy som ako stredoškolák po príchode zo školy zapol TV a poďho pozerať prenos z parlamentu. Boli to krušné časy, lebo len pár mesiacov predtým sa k moci predrala Dzurindova vláda a odstavila Mečiara.
Práve sa riešil štátny rozpočet na rok 1999, pretože na sklonku roka 1998 ho už nestihli prijať, keďže na programe dňa boli dôkladné čistky na všetkých úrovniach riadenia štátu. Zároveň to boli dni, kedy sa nad vtedajšou Juhoslovanskou zväzovou republikou začali sťahovať mraky. V ten večer poslanci zúrivo diskutovali o rozpočte, no čoskoro ich začala zaujímať iná, hrozivejšia téma. V ten večer začal útok na Juhosláviu (Srbsko a Čiernu Horu) štátmi NATO, nemajúci obdobu od čias 2. svetovej vojny. V ten večer si od vlády odstavení poslanci HZDS a SNS s hrôzou uvedomili, že tento scenár by sa aplikoval i na nich a celé Slovensko, ak by na jeseň 1998 otáľali s odovzdaním vlády prozápadnej Dzurindovej koalícii.
V tom čase sme absolvovali dva týždne praxe v teréne polí a týždeň geodetických meraní. Vídali sme ohromné množstvá lietadiel, lietajúce tankovacie pevnosti nad maďarským pohorím Gerecse nad Dunajom, na ktoré sa pripájali stíhačky na doplnenie paliva, aby mohli sypať bomby na hlavy o 400km južnejšie, vo Vojvodine a Banáte, kde okrem Srbov žijú početné menšiny Slovákov, Maďarov, ale i Čechov, Rumunov a iných kolonistov z čias po tureckej okupácii. Bolo neuveriteľné, že Slovensko ako nečlen NATO prostredníctvom Dzurindovej vlády schválilo prelety bombardérov, napriek nevôli ľudu. Ak by Dzurindova vláda nebola udelila súhlas na prelety, severná vetva operácie by sa nedala uskutočniť (Rakúsko ani Ukrajina súhlas na prelet nedali).
Nezaškodí si pripomenúť, ktože tvoril vtedajšiu vládu? Bola to strana SDK (Dzurinda, Mikloš – v súčasnosti radiaci ukrajinskej vláde, politici KDH – Mikloško, Hrušovský, Čarnogurský, Lipšic, Figeľ, ale i súčasný poslanec OĽaNO Budaj, či terajší poslanec SaS Osuský a mnohí ďalší), SDĽ (Migaš – potom veľvyslanec v Rusku, Weiss – potom veľvyslanec v ČR a Maďarsku, Ftáčnik – potom primátor Bratislavy, Schmőgnerová – teraz uprataná v ECB, Fico – ktorý SDĽ zaistil 400 000 preferenčných hlasov a neskôr z nej odišiel a ďalší, mnohí dnes pôsobiaci v strane Smer, kam sa reinkarnovali), SMK (Bugár so svojou kohortou) a SOP (Schuster – neskorší prezident, ale i Kresák – v súčasnosti v Most-Híd, tlačiaci sa na Ústavný súd). Nezaškodí si tiež pripomenúť, že vláda sa nedala zostaviť bez SDĽ (nástupkyňa KSS a predchodkyňa dnes Smeru – SD). Hoci HZDS ponúkalo SDĽ vytvorenie keď nie koaličnej vlády so SNS, aspoň podporu jednofarebnej vláde SDĽ. Ale SDĽ sa rozhodla aj tak pre koalíciu s SDK, SMK a SOP, čo ju napokon stálo i priazeň voličov, pretože to bola zrada nie nepodobná Procházkovej Siete v roku 2016.
Nepretržité bombardovanie Srbska alianciou NATO združujúcou najsilnejšie štáty Západu trvalo 78 dní. Okrem zabitia zhruba 3000 civilistov, zničenia mostov cez Dunaj (čím sa znemožnila lodná doprava na dlhý čas – napr. sa to stalo osudné pre vychýrené komárňanské lodenice, ktoré nemohli odovzdať hotové lode do Čierneho mora a vďaka tomu skrachovali), bola zlikvidovaná infraštruktúra Srbska, ale náletom sa nevyhli ani školy, televízia, nemocnice, či civilný vlak. Za tieto vojnové zločiny dosiaľ nik nebol potrestaný, naopak, keď vtedajší týždenník Zmena napísal o vláde, že má ruky od krvi a sú vrahmi, vtedajší podpredseda vlády Pál Csáky, ktorý vydával knihy o slovenskom národe, ktoré by dnes naplnili skutkovú podstatu trestného činu hanobenia národa, neváhal a podal na redaktora žalobu, ktorú sudca expresne vybavil trestným rozkazom s podmienkou. Až niekoľkoročné súdne naťahovačky priniesli zrušenie tohto hanebného trestu za pravdu.
Okrem iného sa na bombardovanie používali hlavice s ochudobneným uránom, vraj na zvýšenie prieraznosti panciera na tankoch. Došlo ku katastrofálnej kontaminácii prostredia týmto rádioaktívnym materiálom s polčasom rozpadu v stovkách rokov, svoje schytalo i obyvateľstvo bez ohľadu na etnickú príslušnosť, takže rôzne nádorové ochorenia a rakoviny sú v týchto oblastiach výrazne vyššie ako v nezamorených častiach.
Nedávno mali „antipropagandisti“ zo stránky antipropaganda.sk (v ich facebookovej skupine) nutkanie vyjadriť sa ku Kosovskému problému. Keď som im pripomenul bombardovanie ochudobneným uránom, mediálne známy „bezpečnostný analytik“ a najmä kádrovák ma v diskusii obvinil zo šírenia konšpiračných teórií o ochudobnenom uráne, vymazal a zablokoval. Nuž, začal som googliť. A schválne, skúste nájsť niečo v spojení „bombardovanie – ochudobnený urán – Srbsko“ – budete veľmi prekvapený. Nenašiel som nič! Internetový priestor ešteBenčíci dôkladne vyčistili. Paradoxne o niekoľko dní vo verejnoprávnej TV vysielali francúzsky dokument, kde sa priamo o tejto téme hovorilo aj s odborníkmi priamo na mieste. Nuž, kto teda klame?
Progresívci, antipropagandisti, allforjanovia, slušniaci a najmä somráci a zdochliaci zo Zomri sa nehanbia drzo a natvrdo klamať a ohlupovať verejnosť, pretláčať svoju ideológiu a klásť primitívne otázky, či vysmievať sa. Vraj, kde sú utečenci? Koľkých vás už znásilnili? Kde vám berú deti na adopcie? A podobne. Je načase, aby sme začali prinášať i my svedectvá, ktorí netrpíme stratou pamäte. Trebárs ako toto, z knihy Mikuláša Dzurindu pod názvom: „Kde je vôľa, tam je cesta“ (ISBN 80-88897-85-8), ktorú mi pán vtedajší premiér daroval a podpísal na mítingu v piatok 13. septembra 2002. Nuž, zacitujme si jeho svedectvo, pre historickú pamäť všetkých progresívcov zo strany 48 a 49 tejto „hodnotnej“ knihy hodnej ocenenia Leopoldovská zlatá mreža: „Kosovo sa neodtrhlo, naopak, do tamojšieho parlamentu bolo demokraticky zvolených 22 srbských poslancov. Zo žartu a s nadsádzkou hovoria, že zatiaľ chodia do práce na tankoch, ale ešte pred necelými troma rokmi tam bola vojna, najhoršie prejavy nenávisti a zabíjania. Podpora leteckej akcie Severoatlantickej aliancie pre mňa nebola otázkou plnenia kritérií ani kalkuláciou, či získame niekde v centrále NATO sympatie. Rozhodoval som sa tak, aby som sa vedel pozrieť do zrkadla. Sedieť so založenými rukami zoči-voči etnickým čistkám na konci 20. storočia nebolo prípustné… . Rozhodnutie slovenskej vlády umožnilo Severoatlantickej aliancii otvoriť severnú vetvu kosovskej operácie.“
Slavomír Hromada
